Začalo sa to dávno pred Zeleným štvrtkom, zlomilo sa to vo Veľký piatok, Biela sobota bola ako ticho pred búrkou, ktorá udrela v nedeľu. Po nej bol svet zrazu iný. Bohatší o učenie Ježiša Krista, ale aj zraniteľnejší.
Platí to aj po vyše dvoch tisícročiach. Počas nich sa ľudstvo s odkazom kresťanstva vyrovnávalo všelijako a jednou z ciest, ako ho pochopiť, bolo aj umenie. Mená prvých, ktorí sa pokúšali zachytiť posledné dni Spasiteľa, už dávno zapadli prachom, dnes už o nich nič nevieme, ale vieme, že tento príbeh neobišiel ani tých, čo prišli po nich, a ani tých, ktorých dnes považujeme za najväčších umelcov 20. storočia.
Maľoval ho Caravaggio, Raphael, Michelangelo, Rembrandt, Rubens, Velasquéz, Leonardo a mnohí ďalší. A každý si ho vybral pre niečo iné.
Tvár toho, čo sa navždy stal nesmrteľným, nie je jednotná a menila sa v čase. Jej podobu ovplyvňovali spoločenské a historické zmeny.
„Do umenia sa dostával veľmi opatrne. V ranokresťanskom období zobrazenia Krista nahrádzali symboly, napríklad ryba alebo baránok,“ hovorí historička umenia Alena Piatrová.
Hľadať Ježiša na kríži by ste sa snažili márne. Stovky rokov po jeho smrti to bolo nemiestne. Vzbudzovalo by to pohoršenie a ľudí možno až urážalo.
Ukrižovanie malo imidž potupného spôsobu usmrtenia a maľovať takýto obraz nikomu ani len neprišlo na um.
Do umenia začal prenikať až v 4. storočí, keď cisár Konštantín I. zrušil trest smrti ukrižovaním. Odvtedy prestalo vyvolávať negatívne emócie.
Muž bez fúzov a brady
Vyvíjal sa aj samotný motív kríža. Drevená verzia postupne naberala na pestrosti, najvýraznejšie od 4. storočia. Vtedy k nemu umelci začali klásť drahokamy, čo podľa Aleny Piatrovej odkazovalo na nesmiernu cenu Kristovho ukrižovania.
Ozdobený kríž sa objavil aj na stenách viacerých ranokresťanských bazilík, jednou z nich je mauzóleum Gally Placídie v talianskej Ravenne. Dominantou interiéru je mozaika zobrazujúca zlatý kríž obložený hviezdnou oblohou s takmer osemsto hviezdami a so symbolmi štyroch evanjelistov. Demonštruje to Kristovu nadvládu nad stvoreným svetom.
Neodmysliteľnou súčasťou zobrazenia Krista sú aj dlhé vlasy a fúzy, no nebolo to tak vždy.
„Do konca 5. storočia ho umelci zobrazovali ako muža bez fúzov a brady, čo sa zmenilo až v 6. storočí. Odvtedy ho maľujú ako muža východného typu s bradou, čo im vydržalo až dodnes,“ vysvetľuje Piatrová.
Malou odbočkou bolo len stredoveké umenie, ktoré si najčastejšie vyberalo Kristovo utrpenie vrcholiace v jeho ukrižovaní. No aj tam, tak ako neskôr vlastne v každej umeleckej etape, sa našli rebeli, ktorí dokázali prekročiť hranice zaužívaného, a práve preto sa ich diela javia ako výnimočné.
V stredoveku to bol Giotto di Bondone alebo jednoducho len Giotto.
Giotto: Oplakávanie Krista (okolo roku 1305) (zdroj: wikipédia)Biblia ako komiks
V talianskej Padove, na polceste medzi železničnou stanicou a centrom mesta, v antickom amfiteátri, dnes vlastne parku, stojí malá nenápadná budova. Hovoria jej kaplnka Arena alebo kaplnka Scrovegniovcov. Dal ju postaviť bohatý a vplyvný Enrico Scrovegni ako súčasť rodinného paláca a keď prišlo na to, kto ju celú, s výnimkou oltárnej časti, má vymaľovať, voľba padla na Giotta.
V roku 1305 ešte nebolo jeho dielo ani zďaleka hotové a už vyvolalo spor. Enricovi susedia, augustínski mnísi, sa báli konkurencie, a preto začali stavbu pranierovať. Zdala sa im príliš majestátna a výzdoba honosná. No najviac sa zľakli jazyka, ktorý Giotto použil.
Vtedy boli totiž maliari obyčajnými remeselníkmi. Pojem umelec, ako ho chápeme dnes, ešte neexistoval. Najvznešenejšou úlohou majstrov bolo vytváranie nástenných kostolných obrazov, ktoré mali obyvateľom, ktorí zväčša nevedeli čítať ani písať, priblížiť príbehy z Biblie. Tak to urobil aj Giotto.
Anna-Carola Krausová v knihe Dejiny maliarstva od renesancie k dnešku opisuje, že jednotlivé diely jeho série na seba nadväzujú ako obrázky v komikse. Opakujú sa postavy, scény, namiesto bublín s textom pomáhajú analfabetickým divákom zorientovať sa v deji gestá a pohľady postáv.
Takýmto spôsobom sa jednoduchý ľud môže prvýkrát aktívne zúčastniť na náboženskom živote a pochopiť, o čom je viera, píše aj Rolf H. Johannsen v knihe Slávne maľby.
Ibaže Giotto spravil niečo, čo sa v tých časoch považovalo za nevídané.
