SME

Primitív, xenofób, šialený bohém. Ako sa Laco Déczi dostal z Bernolákova do New Havenu

Najlepší a najznámejší slovenský džezmen oslavuje osemdesiat rokov, žije v USA a nezmenil sa ani trochu.

Laco Déczi vydal pod svojím menom vyše 40 albumov, asi na stovke ďalších hral ako trubkár. (Zdroj: archív SME)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Keď v roku 1985 nečakane emigroval, mal 47 rokov. Dosť vysoký vek na to, aby začínal nový život v cudzine, navyše bez dôkladnej znalosti jazyka, prostredia, solídnych kontaktov či slušného finančného krytia. Utiekol s manželkou, ktorá mala za sebou liečbu rakoviny, s dvadsaťročným synom a psom.

Doma nechal naštvaných eštebákov, s ktorými tesne pred útekom podpísal spoluprácu, milenku, ktorá s ním mala niekoľkomesačné dieťa, a kariéru jedného z najlepších džezových hudobníkov v Československu.

Čakala ho viac ako neistá budúcnosť, jemu sa však reštart podaril. V jednom rozhovore pre české rádio minulý rok skonštatoval: „Už tridsaťjeden rokov žijem v USA a nemôžem sa sťažovať.“ Niekto sa v štyridsaťsedmičke už pripravuje na dôchodok a má pocit, že je na konci života, iný začne život úplne nový, ešte pestrejší ako ten predchádzajúci a užíva si ho plnými dúškami.

Laco Déczi oslávil 29. marca osemdesiatku a zatiaľ čo veľa jeho bývalých spoluhráčov a kamarátov už odpočíva na cintorínoch a rozptylových lúkach, on každé ráno cvičí na trúbke alebo koncertuje po kluboch a festivaloch.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Talent z Bernolákova

Už v roku 1990 mal Laco Déczi v Encyklopedii jazzu a moderní populární hudby heslo dlhé jeden a pol strany. Pre džezového trubkára, ktorý mal vtedy päťdesiatdva rokov, to bola veľká pocta, iným džezmenom musela stačiť polstrana. Déczi bol džezový fenomén, aký sa rodí len jeden v celej generácii a čo je ešte pozoruhodnejšie – bol samouk.

Chlapec z Bernolákova, dediny kúsok od Bratislavy, chcel byť hokejistom, ale výborný sluch a neuveriteľný talent ho zvrtli úplne iným smerom. Na otázku, prečo začal začiatkom päťdesiatych rokov počúvať a hrať džez, v čase, keď to bolo takmer zakázané, hovorí: „Trúbka sa mi páčila... Dnes jasne vedie gitara, na tej chcú hrať všetky deti, ale my sme sa chodievali pozerať na bigbandy, napríklad Karla Vlacha...“

V inom rozhovore spomína: „Začal som hrať na trombóne, ale po pár týždňoch som prevexloval na trumpetu. K džezu som sa dostal tak, že som počúval rádio Hlas Ameriky, kde dávali o deviatej večer džezový program Willisa Conovera, tam som počul svetových hráčov...“

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

V rodine však, okrem strýka, Laco žiadneho muzikanta nemal, prvoradé teda bolo vyštudovať priemyslovku, hudba bola vedľajšia. Lenže jeho talent bol taký zjavný, že mu otec kúpil trúbku už ako jedenásťročnému, aby mal vlastný nástroj. Zvyšok už Laco zvládal sám. Po priemyslovke rok navštevoval bratislavské konzervatórium, ale potom ho to prestalo baviť a od svojich devätnástich rokov sa živil už len ako muzikant.

Déczi a komunisti

„Komunisti sú zákerné svine, sú blbí a aj zlí – to je najhoršia kombinácia. Ako môžu byť komunisti v českom parlamente, sakra? A keď tam teda sú, prečo demokraciu nedotiahneme až do konca a nepozveme si tam tiež esesákov?“

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom C5AC6 na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu