BRATISLAVA. Socialistické súsošie, ktoré zobrazuje ženu ďakujúcu sovietskemu vojakovi za oslobodenie, presunul Vojenský historický ústav z pamätníka na Dukle neprávom, tvrdí okresný súd.
Sudkyňa okresného súdu Bratislava II Oľga Nižňanská vo štvrtok rozhodla, že ústav musí uviesť dielo do "pôvodného stavu".
Vojenský historický ústav považuje rozsudok za nezákonný a odvolá sa, povedal advokát ústavu Martin Staroň.
Obete premiestňovania
Potomkovia sochára Jána Kulicha zažalovali Vojenský historický ústav, ktorý spravuje cintorín československých vojakov na Dukle, za to, že v roku 2014 vymenil Kulichovu sochu so sovietskym vojakom za pôvodnú sochu československého vojaka.
Sochy na Dukle
- Pôvodne na pamätníku stála salutujúca socha československého vojaka českého autora Jána Víteka.
- V päťdesiatych rokoch komunisti sochu československého vojaka zničili a nahradili súsoším, kde slovenské dievča odovzdáva kyticu vďaky sovietskemu vojakovi v prítomnosti
- československého vojaka.
- Zhruba o desať rokov neskôr ho nahradilo súsošie Žalujem od akademického sochára Jána Kulicha. Zobrazuje ženu, ktorá sovietskemu vojakovi ďakuje za oslobodenie.
- V roku 2014 cintorín vrátili do pôvodnej podoby a súsošie premiestnili do vstupnej haly modernizovanej vyhliadkovej veže.
„Viete si predstaviť súsošie československého vojaka na ruskom alebo sovietskom vojenskom cintoríne alebo francúzskeho vojaka na cintoríne americkej armády?“ vysvetľoval vtedy výmenu sôch riaditeľ ústavu Miloslav Čaplovič.
Kulichovo súsošie premiestnili do vstupnej haly práve modernizovanej vyhliadkovej veže.
Sporili sa o súhlas
Kulichovci v žalobe tvrdia, že boli porušené autorské práva, keďže si ústav na premiestnenie sochy nevyžiadal súhlas.
Ústav pred súdom argumentoval, že súhlas nepotreboval, keďže prevodom v roku 1964 nadobudol štát vlastnícke práva ku Kulichovmu dielu.
Súd však dala za pravdu Kulichovcom.
„My sme nemuseli žiadať súhlas a túto námietku súd vôbec nezohľadnil,“ povedal Staroň.
Vlastník môže sochu aj zničiť
V takýchto prípadoch treba rozlišovať medzi autorským a majetkovým právom, tvrdí Leo Vojčík z advokátskej kancelárie Vojčík & Partners.
Právo vlastníka diela je podľa neho aj dielo nevystaviť a dokonca ho môže aj zničiť.
„Ak si kúpim sochu od pána Kulicha a prestane sa mi páčiť, tak ju môžem pokojne roztaviť, lebo je to môj majetok,“ povedal Vojčík.
Zákon však chráni aj práva autora, ktorý napríklad musí súhlasiť s premiestnením diela na iné verejné miesto.
„Ak by chcel napríklad parlament premiestniť sochu Svätopluka z hradu do zoo, musel by si pýtať súhlas potomkov pána Kulicha, pretože socha nebola určená do takéhoto prostredia,“ povedal Vojčík.
Prípad však komentovať nechcel, lebo nevidel písomné rozhodnutie súdu s odôvodnením.
„Ide o špecifický prípad. Zatiaľ je na ňom pozitívne to, že slovenské súdy myslia na ochranu práv autora aj po jeho smrti,“ povedal Vojčík.
Kulich do každého režimu
Sochár Ján Kulich zomrel v marci 2015. Od roku 1952 bol členom KSČ a za socializmu bol so svojím komunistickým presvedčením ako umelec na výslní. Bol členom prípravného výboru, ktorý začiatkom sedemdesiatych rokov robil previerky výtvarníkov.
Po viacerých čistkách na škole sa v roku 1973 stal rektorom Vysokej školy výtvarných umení, kde strávil 35 rokov. Od začiatku výtvarnú školu podľa vlastných slov chápal ako oporu komunistickej strany.
Mal prívlastok dvorný umelec komunizmu. Spoluvytváral Slavín (1959), pamätník na Dukle (1964), sochu V. I. Lenina v Žiline či plaketu s podobizňou Gustáva Husáka.
Po zmene režimu mnoho jeho sôch zostalo na svojich miestach, ďalšia pribudla bez súťaže pred budovu parlamentu. Začal sa venovať náboženským motívom, neskôr Smer s nacionalistami postavil jeho spornú sochu kniežaťa Svätopluka na Bratislavský hrad.
Na jeho štít umiestnil sochár dvojkríž nápadne podobný znaku, aký používala fašistická Hlinkova garda. Po kritike ho prekryl kovovou puklicou.
Beata
Balogová
