Niekto si pamätá sklamanie, keď uvidel v parížskej galérii Monu Lisu. Tento malý obraz má byť ten najslávnejší a najtajomnejší na svete?
Iní zažili podobné sklamanie pri pohľade na moraviansku venušu. Taká maličká? No predsa jej históriu sprevádza priam detektívny príbeh zmiznutia za hranice a slávneho návratu.
Každý si ju pamätá zo školských lavíc. Veľké ovisnuté prsia, výrazné pohlavie aj zadok. Nemá hlavu, ruky ani chodidlá a má len sedem a pol centimetra. Ide však o jeden z najstarších prejavov umenia v strednej Európe. Odhaduje sa, že vznikla 22 800 rokov pred naším letopočtom.
„Je to ženský akt par excellence, čistý naturalizmus v pravekom umeleckom stvárnení,“ opisuje profesor archeológie Jozef Vladár veľdielo z mamutieho kla.
Panenka v zásuvke
Vzácnu moraviansku venušu vyoral na poli miestny roľník v lokalite Podkovica v Moravanoch nad Váhom. Na tomto mieste vraj nálezy z praveku pravidelne vyorávali ako zemiaky.
Štefan Hullman-Petrech ju našiel v roku 1925. Podľa portálu Piešťanský denník ju nazval „podľa miestneho nárečia panenkou a odložil v hrnčeku do šupladne v zadnej izbe“.
Ktovie, dokedy by tam zostala, nebyť obchodníka a vlastníka papierne v sudetskom Arnau. Podľa publikácie Moravianska venuša historika Pavla Dvořáka išlo o Poliaka Jószefa Gorczinského, ktorý si vo vojnovom období ponemčil priezvisko na Bernhard Germann. Venušu získal od roľníka naozaj lacno. Výmenou za pár fotografií.
Keďže mal pochybnosti, rozhodol sa v roku 1937 overiť pravosť venuše u nemeckého odborníka Lothara Zotza. Ten na Slovensku počas druhej svetovej vojny robil veľké archeologické výskumy.
Germann však krátko pred oslobodením spáchal aj s manželkou samovraždu, a tak soška zostala u archeológa Zotza. V svetoznámom Múzeu človeka v Paríži mu pravosť venuše síce nepotvrdili, no aj tak vystavili jej odliatok.
„Zotz tvrdil, že v Moravanoch nad Váhom našiel úžasné veci, napríklad aj ďalšiu venušu, vysokú viac ako tridsať centimetrov. Nálezy, ktoré posielal do Prahy, sa však vo virvare vojny a po tom, čo Zotz musel nakoniec nastúpiť na front, stratili,“ povedal v roku 2010 pre SME riaditeľ Ponitrianskeho múzea Anton Števko.
Až slovenský archeológ Juraj Bárta s manželkou Etelou dosiahli u Zotza v roku 1966 prísľub, že sošku vráti na Slovensko. Tesne pred dohodnutým návratom však náhle zomrel.
Sľub splnila nakoniec jeho asistentka, ktorá venušu osobne priviezla do Archeologického ústavu SAV v Nitre v roku 1967.
Expertízy prírodovedca Floriana Hellera, ktorá definitívne potvrdila, že nejde o falzifikát a soška „bola zhotovená vo veľmi dávnej minulosti“, sa už Zotz nedožil.
Šperky slovenského praveku
Moravianska venuša patrí jednoznačne medzi tie, ktoré podľa profesora Vladára „nie sú „bižutériou“, ale „šperkami“.“
