Auto, v ktorom podnikateľ Peter Greša pretínal nepálske cesty, nešlo rýchlejšie ako 50 kilometrov za hodinu. Nemohol to od neho ani žiadať. Najlepšie časy malo už dávno za sebou.
“Počas hlavnej sezóny nastal problém s meškaním tovaru. Celé oddelenie odišlo na jeden deň na svadbu, nakoniec sa tkáči vrátili o tri týždne.
„
Po rozbitých a zaprášených asfaltkách cestoval desať kilometrov od hlavného mesta Káthmándu pozrieť sa na výrobu kašmíru. Už niekoľko rokov predáva kašmírové svetre, ktorých život sa začína práve tu, a chcel vidieť zamestnancov priamo pri práci.
Zastavili pri vidieckej manufaktúre, navonok žiadna paráda. Je obkolesená poliami a po hale niet ani chýru. Tvoria ju viaceré jedno- a dvojposchodové budovy, ktoré museli po zemetrasení v roku 2015 čiastočne rekonštruovať. Stačí vojsť dnu a z tehlovej stavby sa stáva „nepálsky Google“. Až neskôr však zistil, čo to znamená.
Oslavy života
Dvadsaťtriročný Slovák sa pôvodne šiel presvedčiť, či jeho podnikanie nie je založené na niečom neetickom, veď v tomto regióne bolo pred pár rokmi ešte bežnou súčasťou spoločnosti mnohomužstvo a po dovŕšení priemernej dĺžky života 57 rokov tu organizovali veľké oslavy, pretože dotyčný čoskoro zomrie.
Továreň sa mu zapáčila natoľko, že dnes odtiaľ odoberá zhruba päť percent ich celkovej produkcie a v prepočte tým zamestnáva pätnásť Nepálcov.
Vo fabrike pracuje tristo obyvateľov výhradne z okolitých dedín a ich odmena prevyšuje dvoj- až štvornásobok priemernej nepálskej mzdy.
Tá nezvykne byť vyššia ako 10-tisíc rupií mesačne, čo je v prepočte necelých 80 eur. Byť zamestnancom kašmírovej firmy sa preto hraničí takmer so zázrakom. A platom to nekončí.
