SME
Streda, 21. august, 2019 | Meniny má Jana
PRÍBEHY PAMÄTNÍKOV OD POST BELLUM

Vtĺkali nám do hláv, že nemáme ľudské práva, keďže nie sme ľudia, ale triedni nepriatelia

Komunistický prevrat zasiahol do života celej rodiny Ľubomíra Boďu.

Ľubomír Boďa sa narodil 16. mája 1932 v malej obci Bimbula, dnes zvanej Medvecké, ktorá sa nachádza v levickom okrese. Rodičia Ján Boďa a Zuzana, rod. Hyčková, boli roľníci, pochádzali z Turca. Boďovci sa spolu s inými rodinami presťahovali do Medveckého, kde odkúpili pozemky od československej vlády: „Medvecké bola slovenská kolónia z roku 1930, kde kolonisti – aj môj otec – z Turca, Čičmian a okolia Banskej Bystrice kúpili od štátu pôdu a postavili domy. Prišlo tam asi 30 rodín. Postavili domy, celú novú dedinu.“

Článok pokračuje pod video reklamou

Nútený odchod z domova

V roku 1938 po Prvej viedenskej arbitráži bolo takmer celé južné Slovensko pričlenené k Maďarsku. Pod nátlakom maďarskej vlády

museli dňa 9. novembra 1938 mnohí slovenskí obyvatelia opustiť svoje domovy: „Už v roku 1938 nás celú dedinu maďarské gardy – vojaci či žandári s bodákmi na puškách a kohútími perami na čiapkách – vyhnali z dediny, keď ešte predtým asi 400 Slovákov z celého okresu väznili týždeň v nedostavanej sýpke v Želiezovciach, kde vlastne bola len slama, na ktorej sa spávalo. Správali sa surovo a bezohľadne, pomedzi bodáky sa muselo chodiť na telesnú potrebu.“

Po vyše týždni sa obyvatelia v sprievode maďarských žandárov mohli vrátiť domov, ale už 10. decembra 1938 museli znovu opustiť svoje príbytky a za ozbrojeného sprievodu prejsť na hranice vtedajšieho Česko-Slovenska.

Počas vojny sa potom Ľubomírova rodina musela pretĺkať a bývať na rôznych miestach v podnájmoch: „Mali sme tvrdý život. Zo začiatku sme bývali u príbuzných z milosti, ale potom sa otcovi podarilo získať postavenie vedúceho v potravinovom družstve a za Slovenského štátu v niekoľkých obciach bol takto vedúci. Nakoniec sa v Turanoch zúčastnil SNP a podporoval povstalcov.“

Slovenské národné povstanie

Ján Boďa sa zúčastnil Slovenského národného povstania aj so zbraňou v ruke. Bojoval v ťažkých bojoch na Dubnej skale: „Obdivoval veľmi francúzskych partizánov, ktorí sa pridali k povstaniu a boli nebojácni a zrejme aj smelší ako naši vojaci. Rozprával mi, že keď išiel vedľa jedného Francúza nemecký tank, mali otvorené tie veže a on vyskočil na tank a hodil dnu granát.“ Z Turian museli potom ujsť pred postupujúcou nemeckou armádou.

Prečítajte si tiež: Vojtech Mikláš: Chcel študovať za kňaza, namiesto toho drel v bani Čítajte 

Koniec vojny prežili opäť v Turanoch: „To bol vtedy taký silný dojem, behali sme po uliciach a kričali: ,Mor ho!‘. To si spomínam, to bol taký silný zážitok spoločný, takisto ako pred povstaním.“

Po vojne sa rodina mohla vrátiť domov na ich majetok v Bimbule: „Bolo to zdevastované a vykradnuté. Maďari to pridelili svojim zaslúžilým ľuďom, ktorí tam cez vojnu vegetovali.“ Prvým starostom obce po vojne sa stal Ján Boďa, ktorý bol aj členom Demokratickej strany (DS). Vďaka nemu bola v roku 1947 obec elektrifikovaná za pomoci vtedajšieho podpredsedu československej vlády Jána Ursínyiho.

Z vďaky mala byť obec po ňom aj pomenovaná, avšak už o dva roky po komunistickom prevrate bola premenovaná na Medvecké, a tak sa volá dodnes. „S tou súvislosťou, že Ursus je po latinsky medveď a tam voľakde na ministerstve bol nejaký primerane vzdelaný človek, ktorý si to uvedomil a povedal si, že aspoň sa takto zachová pamiatka na toho Ursínyho, ktorý pre tú dedinu veľa spravil.“

Prenasledovanie po prevzatí moci komunistami

Komunistický prevrat zasiahol aj do života Ľubomírovej rodiny i jeho samotného. Študoval vtedy na gymnáziu v Leviciach. Deti tých, ktorí nechceli vstúpiť do družstva, vyhadzovali zo školy: „Môj otec si to uvedomil, a preto vstúpil do družstva v susednej dedine, lebo v našej dedine založili družstvo až o 2-3 roky neskôr.“

Ľubomír sa tak dostal na Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, ale prišiel mu povolávací rozkaz: „Dostal som z vojenskej správy v Želiezovciach kartu – narukovať! Išiel som za naším dôstojníkom, čo nás na vysokej škole učil vojenskú výchovu, so širokým úsmevom a s otázkou, či to vybaví škola, alebo mám ja poslať potvrdenie, že absolvujem vojenskú službu na vysokej škole. On si podrobne prezrel predložený dokument a jednoznačne prehlásil: ,Ak okamžite nenarukujete, vyhlásia vás za vojenského zbeha a odsúdi vás vojenský súd.‘ Silné slová. Zamrzol mi úsmev na zbytok života. A to som ešte nemal vôbec predstavu, čo ma čaká.“

Narukoval do Pomocných technických práporov (PTP) 1. novembra 1952: „Hlavne nám vtĺkali do hláv, že nemáme ľudské práva, keďže nie sme ľudia, ale triedni nepriatelia na prevýchove prácou.“

Po výcviku presunuli ich rotu na pracovisko do južných Čiech, kde stavali strelnicu pre tanky a lietadlá. O rôzne historky, zväčša absurdného charakteru, nebola v PTP núdza: „Postupne strelnice využívala armáda a bola tam aj ostrá streľba. Tak sa stalo, že som sa preplazil cez lesík a špehoval, čo sa deje. Strieľali do drevených makiet tankov, ktoré boli na lane a kľučkovali pomedzi nastavené kladky.

Potom ma dal veliteľ, čo tam mal dozor a prichytil ma, do basy.“ Stalo sa dokonca aj to, že v rámci vojenského cvičenia bola zostrelená stíhačka: „Inokedy sa stalo, že keď protilietadlovým kanónom triafali do vreca, ktoré na lane ťahala stíhačka, trafili stíhačku. Piloti vyskočili a zachránili sa. Na zemi ich oslovili vojaci v prastarých nemeckých uniformách a s krompáčmi a lopatami. Niektorí z našej roty boli rovnako alebo viac kvalifikovaní piloti ako oni.“

Vysokoškoláci, synovia „kulakov“, farári aj rehoľníci

Sociálna skladba „pétepákov“ bola pomerne pestrá, boli tam hlavne vysokoškoláci, synovia „kulakov“, ale aj farári a rehoľníci. Boli medzi nim aj tzv. „kopečkári“ľudia, ktorých chytili na hranici, keď sa pokúsili ujsť z komunistického zriadenia. Väčšinou teda išlo o vzdelaných ľudí, ktorí by za normálnych okolností mali pred sebou široké možnosti uplatnenia a kariéry. Do roty boli zamiešaní aj skutoční trestanci a zločinci, aby tak boli pošpinení a zaškatuľkovaní všetci jej príslušníci.

Ľubomír si spomína, že medzi sebou mali aj umelecky talentovaných ľudíbásnikova na báseň s názvom „Prečo" od kamaráta Vlada, ktorý voľným veršom vystihol ich vtedajšiu situáciu, si pamätá dodnes: „Prečo ti nemôžem o ružiach hovoriť? / O vlnkách štíhlych, čo v sukniach modrých tancujú na lesklých parketoch… / O ďalekých južných moriach, o červených makoch. / O pivonkách, ktorých vôňa tlmí dych. / Nemôžem, nedá sa… / Paholci v bagančiach kvety šliapu. / Jastrab sa vrhá na útle vtáča. / A mne pozri… / Skrvavenými pazúrmi vrah na hrdlo modriny vtláča.

Po roku ich rotu presunuli na iné pracoviská. Väčšinou na letisko Žatec, zvané Kórea. Podmienky tu boli znesiteľnejšie a zažili tu aj skon Stalina a krátko na to Gottwalda, čo im dalo nádej, že čoskoro bude lepšie. Vytúženú slobodu a toľko chcený dôstojný život nepriniesol zväčša ani civil, kde naďalej vládol komunizmus, pre ktorý mali biľag triednych nepriateľov.

Ďalší život v civile a nekompromisný postoj ku komunizmu

Prečítajte si tiež: Mária Gondová: Kádrový posudok rodičov sa s ňou ťahal celý život Čítajte 

Ľubomír sa dostal do civilu po dvoch rokoch 1. novembra 1954: „Bol to úplne nový pocit a predstava nového života, ale vytriezveli sme z toho rýchlo.“ Pôda aj majetok im bol totalitnou mašinériou zabratý: „Oficiálne nám skonfiškovali pôdu, dom a hospodárske budovy a vyštvali z dediny. Boli sme opäť ako bezdomovci už druhýkrát. Nie jednotlivci, ale celá rodina, podobne ako v roku 1938.“ Museli začínať úplne od začiatku. Prišli do Zvolena, kde dostal Ľubomírov otec „umiestnenku“ na stavbu mraziarne vo Zvolene.

Najprv bývali v drevenom baraku a postupne si svojpomocne postavili rodinný dom. Ľubomír sa pokúšal opäť dostať na vysokú školu, ale bolo to beznádejné. Po asi dvoch rokoch sa zamestnal v Okresnom stavebnom podniku vo Zvolene, kde pracoval až do odchodu do dôchodku a robil postupne majstra, projektanta, vedúceho technického rozvoja a podobné funkcie týkajúce sa technických záležitostí.

Je technicky zameraný a veľmi hrdý je na rôzne zlepšováky a na patent, ktorý dostal na karavan, ktorý vlastnoručne postavil. Poznačený komunizmom bol podobne aj ako ostatní pétepáci celý život: „My sme boli celý život poznačení, tí naši „kádrováci“ alebo riaditelia v podnikoch, tí vedeli z kádrových materiálov, čo sme zač, a podľa toho sa ku mne aj ku všetkým ostatným správali, že som mal aj ten život poznačený.“

Voči komunizmu bol celý život vyhranený a svojimi názormi sa netajil a aj verejne vystupoval. Výslovne odmietal oslovenie súdruh: „To bolo aj veselo, aj vážne, ale všeobecne sa vedelo, aké mám názory, a trval som na tom.“ Spomína si, že podobne ako pri SNP a pri konci druhej vojny pocítil tretíkrát hromadnú eufóriu a spoločenské nadšenie pri odmäku a dubčekovskej ére komunizmu, ktorá vyústila do tzv. Pražskej jari.

Príchod vojsk Varšavskej zmluvy nezažil doma, ale na dovolenke v Rumunsku: „Nepustili nás dva týždne na termín domov, držali nás tam, lebo boli hranice zavreté, keď nás obsadili ruské tanky a ostatné armády „spriatelené“. Rumuni vtedy u nás neboli a boli ochotní nás ako trpiteľov nosiť na rukách a snažili sa nám všelijako pomáhať.“ Nad emigráciou, alebo že by sa nevrátil domov, nerozmýšľal. Bol presvedčený, že treba doma bojovať. Ale aj z ich kempingu sa mnoho rodín nevrátilo a odišlo na Západ.

Zaujímavé je, že štvrtýkrát počas revolúcie nezažil spoločenskú eufóriu, ale nespochybňuje význam tejto udalosti, len on osobne ju až tak neprežíval: „Netrafilo ma to tak masove a ja som to už aj očakával.“ Ľubomír s kamarátmi – bývalými pétepákmi – udržuje kontakt dodnes. Ich rota sa hneď po Nežnej revolúcii začala pravidelne každoročne stretávať, mali 24 stretnutí.

Ľubomír je hrdý a za určité zadosťučinenie považuje, že bol spolu s ďalšími jedenástimi kamarátmi dňa 6. septembra 2017 v Žiline vyznamenaný medailou Ministra obrany SR II. stupňa pri príležitosti 67. výročia vzniku PTP.

Ľubomír považuje za potrebné uviesť a vysloviť úctu a vďaku aj vedeniu Konfederácie politických väzňov Slovenska, ktorej prácu si veľmi váži a na ktorej spomienkových akciách sa v závislosti od svojho zdravotného stavu zúčastňuje: „Poďakovanie patrí vedeniu KPVS za to, že pétepákov prijali medzi seba a vlastne im ponúkli tieto miesta. Radoví „pétepáci" aj „kápevesáci“ životne túžili po jednote a väčšej sile. Individuálne sme len jedna kvapka, no dohromady sme oceán.“

Najčítanejšie na SME Domov

Inzercia - Tlačové správy

  1. Oslava prvého miliónu dopadla šokujúco
  2. IT je dokonalá ukážka slovenskej kreativity
  3. Najväčšia konferencia o doprave v SR sa už blíži
  4. Tajné funkcie áut: vedeli ste o nich?
  5. Barbados, Portoriko: Plavte sa Južným Karibikom (letenka v cene)
  6. Posezónna špeciálna ponuka na špičkové japonské klimatizácie
  7. Do čoho obliekate svoje deti? Nekvalitnými materiálmi im škodíte
  8. Horúčavy na Slovensku budú častejšie. Koľko stupňov dosiahnu?
  9. Mesto Košice hľadá riaditeľov mestských podnikov
  10. Hodnotenie profesionála: Aká je dovolenka v Mexiku?
  1. Filmári objavili skryté krásy Novej Bane – tu je video
  2. IT je dokonalá ukážka slovenskej kreativity
  3. Tajné funkcie áut: vedeli ste o nich?
  4. Najväčšia konferencia o doprave v SR sa už blíži
  5. Opätovne ožíva bratislavská Koliba Expo
  6. Prvý dojem urobíte len raz. Prečo to platí práve pri predaji?
  7. Otvoria prvú časť zrekonštruovaného Polusu
  8. Dobrá správa z Domaše: Hotel Zátoka na Eve opäť funguje
  9. Prečo si investori zadávajú do vyhľadávača ružové diamanty?
  10. Oslava prvého miliónu dopadla šokujúco
  1. Barbados, Portoriko: Plavte sa Južným Karibikom (letenka v cene) 11 595
  2. Do čoho obliekate svoje deti? Nekvalitnými materiálmi im škodíte 10 930
  3. Horúčavy na Slovensku budú častejšie. Koľko stupňov dosiahnu? 10 307
  4. Hodnotenie profesionála: Aká je dovolenka v Mexiku? 6 715
  5. Na horúčavy myslite už pri stavbe domu 5 871
  6. Malebné severné Taliansko: Hory, jazerá, krásne mestá aj móda 4 610
  7. Farma v Krtíši je stredoeurópskym unikátom. Majiteľ neberie plat 4 477
  8. Last minute tipy: All inclusive dovolenka na Severnom Cypre 4 416
  9. Dovolenka na Malorke: Tipy na hotely pre rodiny s deťmi 4 247
  10. Oslava prvého miliónu dopadla šokujúco 4 207

Téma: Príbehy pamätníkov od Post Bellum


Neprehliadnite tiež

Čaputovú prijal nemecký prezident, stretne sa aj s Merkelovou (foto)

Prezidentka odcestovala na dvojdňovú návštevu Nemecka.

Slovenská prezidentka Zuzana Čaputová a nemecký prezident Frank-Walter Steinmeier.

Pellegrini vidí v okupácii ČSSR hrdinstvo štátu aj zlyhanie politikov

Premiér poukázal aj na to, že udalosti v roku 1968 ukázali množstvo zlyhaní.

Predseda vlády SR Peter Pellegrini pri príhovore počas pietnej spomienky na obete okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy pri pamätnej tabuli pred budovou Univerzity Komenského v Bratislave.

Fico vyjadril rešpekt k Pellegrinimu

Predseda Smeru uviedol, že v strane sa nezaoberajú zložením volebnej kandidačnej listiny.

Zľava: Predseda strany SMER-SD Robert Fico a poslanec NR SR za stranu SMER-SD Erik Tomáš.