Zbláznil si sa, si normálny? Veta, ktorá zdravým ľuďom neublíži, no jedna osoba zo sto s ňou má veľký problém. Ročne sa vykonáva na Slovensku v psychiatrických ambulanciách 1,8 milióna vyšetrení so stanovenou diagnózou. Jednu dostal aj Radoslav, ktorý v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela v Pezinku strávil štyri mesiace. Vybrali sme sa tam aj my, aby sme počas niekoľkých dní zistili, v akom stave je súčasná psychiatria.
autor: Mário Šmýkal, editor: Anita Ráczová, foto: Gabriel Kuchta, video: Matej Ohrablo
Obsah:
1. Alkohol v šiestich rokoch
2. Pokus o samovraždu
3. Poškodil si reč
BONUS: Videodokument o bývalých pacientoch
4. Prvá hospitalizácia
5. Hrozba sieťových postelí
BONUS: Príbehy štyroch rôznych diagnóz
6. Neartikulované škreky uprostred noci
7. Musel sa aklimatizovať
8. Abstinoval jeden mesiac
9. Druhá hospitalizácia
10. Úloha rodiny
11. Keď rodina nepomáha
12. Návrat do lepšieho života
BONUS: Naučila sa žiť bez liekov
B olesť. Akoby mu niekto z celej sily hodil do brucha bejzbalovú loptu. Išlo mu ho rozdrapiť. Ležal v posteli, vedľa manželky, bola noc. Dlhšie sa už s močovým mechúrom pretláčať nedokázal a odišiel na toaletu.
“Niekedy som páchol aj sebe samému, hlavne keď som si dával veľké dávky domácej kôstkovice.
„
Stiahol si pyžamové nohavice a zhlboka vydýchol. Áááách. Telom mu prebehli zimomriavky a oči prevrátilo ku hviezdam, to bola, bože, to bola sloboda, to bol univerzalizmus, veľký pocit života. Dlho mu však nevydržal. Nebol totiž tam, kde si myslel.
„Čo robíš? Šibe ti?“ rozhnevala sa manželka, keď uvidela, že močí na radiátor. Hneď vedľa postele.
Nielenže ho pre podnapitý stav viackrát okradli, už nevnímal ani len to, kde je. Kde sú tie časy, keď si ešte nemýlil záchod s radiátorom, nebehal po krčmách a venoval sa rodine. Dalo sa na neho spoľahnúť, dobrý bol.
Radoslav sa vždy hrdo hlásil k tomu, ako si užíva život, ako má rád svoje deti a áno, aj manželku, ďakujem za opýtanie. Bol skutočne posledný, o kom by ste povedali, že bude závislý od alkoholu, keďže zažil, čo je to pijan v rodine. To nechceš.
Nebol deň, keď by si jeho otec nevypil a podobne sa chodil do krčmy vyrozprávať aj o tri roky starší brat. Mali to v DNA. Definitívne Nenapraviteľní Alkoholici. Obaja. Otec aj brat. Jeden zomrel na cirhózu pečene, druhý v dvadsať jeden rokoch úspešne dokonal samovraždu.
Radoslav prišiel pre alkohol o polovicu rodiny. Dosť na to, aby ho znenávidel, ale stále málo, aby v dospelosti nenašiel to, čo sa za mladi naučil.
Na začiatku len pohárik. Len tak, za odmenu, po náročnom dni. Nakoniec aj podaromky a bárkedy, ako sa hovorí u nich pri Trnave, lebo kto má chuť, dôvod si nájde, a kto ho hľadá príliš často, dotiahne to na psychiatriu.
V roku 2016 prebehlo na Slovensku v psychiatrických ambulanciách 1,8 milióna vyšetrení so stanovenou diagnózou a v nemocniciach bolo hospitalizovaných viac ako 43-tisíc pacientov. To je takmer jedna osoba zo sto, s ktorou má okolie problém hovoriť o kríze, ktorá ničí ich vnútro. Ochorenie buď obchádzajú, alebo mu venujú až prílišnú pozornosť.
Strávili sme niekoľko dní v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela v Pezinku a rozprávali sa s pacientmi a lekármi, aby sme zistili, v akom stave je súčasná psychiatria na Slovensku, čo trápi hospitalizované osoby po návrate z nemocnice, čo má robiť príbuzný, keď sa v jeho blízkosti ocitne osoba so psychickým ochorením a či naozaj vyzerá psychiatria tak ako vo filmoch Prelet nad kukučím hniezdom alebo Špina.
Na psychiatriu sa najčastejšie dostanú osoby vo veku 45 až 64 rokov. V roku 2016 tvorili 36 percent z celkových hospitalizácií. (zdroj: Gabriel Kuchta - SME)Aký otec, takí synovia
„Dopadol som rovnako ako môj otec s bratom, len s tým rozdielom, že som pokus o samovraždu prežil,“ odpije si Radoslav z kávy a začne sa ponárať do minulosti.
Sprvoti mu alkohol zvyšoval sebavedomie a našiel si cezeň cestu k otcovi. Tak nemaj ho rád. Dovtedy mu len nadával, predovšetkým keď sa opitý potácal medzi dvoma malými deťmi. Bývali v jednom dome, a tak sa po Radoslavovej svadbe začali potácať obaja. Dialo sa to čoraz častejšie a ak by existovala súťaž v množstve výhovoriek, potreba vypiť si by ju určite vyhrala.
Špina
Film je hrubou obžalobou psychiatrie na Slovensku, napriek tomu získal Cenu českej filmovej kritiky aj Českého leva a v roku 2017 ho v kinách videlo 50-tisíc divákov. Slovenská režisérka Tereza Nvotová ho nakrútila ako študentskú prácu na FAMU v Prahe a hoci tvrdila, že vychádzala z výskumov a nechcela hovoriť iba o tom, že niekto trpí, lekári sa cítili dotknutí. Navzájom si neodporúčali film pozerať, nevidel ho ani riaditeľ Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku, kde sa film nakrúcal.
„Počul som, že v ňom naša psychiatria vyznieva tak, že pacientom dávame elektrošoky za trest. Režisérka prezentuje len najextrémnejšiu časť liečby, ktorá navyše nie je realitou. Preto to nechcem vidieť, aby som sa nenahneval ešte viac. Som z toho smutný,“ priznáva Černák.
Prelet nad kukučím hniezdom
Český režisér Miloš Forman nakrútil jeden z najznámejších filmov z prostredia psychiatrie. Jack Nicholson v hlavnej úlohe v ňom prichádza do psychiatrickej liečebne pre súdne nariadenú liečbu. Úmyselne hrá pomäteného, aby sa vyhol väzenskému trestu, no spolu s praktikami despotickej vrchnej sestry odborníci filmu vyčítali jeho skreslený pohľad na liečenie duševných porúch.
Film získal v roku 1975 päť Oscarov v hlavných kategóriách ako najlepší film, herec, herečka, režisér a adaptovaný scenár. Miloša Formana definitívne vystrelil medzi filmársku svetovú špičku.
Susedovi pomáhal okopávať záhradu len preto, lebo vedel, že vytiahne domácu pálenku. Na otázku, či pil pre chuť, jednoznačne odpovedá ‚nie‘ a spomína si na zážitok z oslavy u krstného otca. Vtedy mu ako šesťročnému prvý raz naliali pomarančový likér. Nech vyskúša.
„Mne to nechutí,“ odsunul od seba pohárik.
„Vypi to, však je to sladké ako... ako pre deti,“ prikázali mu.
O dvadsaťpäť rokov mu už nekázal piť nikto, len jeho vnútorný hlas. Keď už nemal peniaze a do výplaty bolo ďaleko, dokonca siahol do rodinných úspor. Napríklad do obálky v nábytkovej stene, kde bolo odložených desaťtisíc korún od starej mamy na nový počítač pre syna.
Radoslav pil vtedy dva litre tvrdého alkoholu denne a všetko mu bolo natoľko ľahostajné, že sa jednu tisícku rozhodol ukradnúť. Keď mal v elektre platiť, každému bolo jasné, že to urobil ten, u ktorého sa z opitosti stalo pravidlo, z pravidla návyk a z návyku typické príznaky alkoholizmu.
Triasli sa mu ruky, nadmerne sa potil, na tele mal červené fľaky, trpel nespavosťou, zanedbával sprchu aj zubnú kefku a namiesto ústnej vody si ráno nalieval poldeci domácej pálenky.
„Zuby som si umýval iba vtedy, keď som musel. Zhruba raz za týždeň. Načo by som si ich umýval častejšie, keď som nimi stále jedol. Považoval som to za zbytočné a rovnako striedmo som sa aj sprchoval,“ spomína, čo mu vtedy behalo hlavou.
„Niekedy som páchol aj sebe samému, hlavne keď som si dával veľké dávky domácej kôstkovice. Cítil som ju cez pokožku, akoby mi to prenikalo pórmi. Určite som zapáchal mnohým, ale čo som mal robiť,“ krčí plecami.
Jeho priority boli jasné. Na prvom mieste mal alkohol, potom dlho, dlho nič. Syn ho ignoroval, dcéra si od neho držala odstup a manželka sa s ním prestala rozprávať. Zdalo sa mu, akoby bol na svete sám a chcel to zmeniť. Akokoľvek. Možno aj tak, že by odišiel od rodiny, nebodaj zo sveta.
Pokus o samovraždu
„Prestali sme ho zaujímať, bližší mu boli kamaráti. Pravidelne som mu vykrikovala, že je úplný sebec a zvažujem od neho odísť. Nechcela som sa rozviesť, skôr som to vnímala ako vyhrážku,“ hovorí jeho manželka.
“Zvažoval som podrezať sa nožom, prípadne skočiť z neďalekého mosta pod kamión.
„
Jediný, kto pri ňom zostal, bola mama. Podľa nej ho k alkoholu priviedla rodina, lebo sa s ním nerozprávali. Každý tvrdil svoje. Hádky ho akurát tak utvrdzovali v tom, že nikomu na ňom nezáleží a ak dokoná samovraždu, nikým to nepohne. Mal pocit, že si stojí v ceste tým, že žije, len nevedel, ako to vyriešiť.
„Každá možnosť sa mi zdala bolestivá. Zvažoval som podrezať sa nožom, prípadne skočiť z neďalekého mosta pod kamión. Ale spomenul som si na rušňovodiča, ktorý v televízii rozprával, aké je pre vodičov psychicky náročné, keď zrazia nejakého samovraha. Prišlo mi ich ľúto. Nechcel som vyvolať výčitky v žiadnom kamionistovi. Paradoxne som myslel na druhých, ako ich tým zasiahnem, a nie na svoju rodinu. Tá pre mňa neexistovala,“ prezrádza Radoslav.
