Aké je ocitnúť sa v blázinci

Radoslav pil dva litre tvrdého alkoholu denne, umýval sa raz týždenne, močil na radiátor vedľa postele a synovi ukradol peniaze na nový počítač.
Mohol skončiť ako jeho otec s bratom, ktorých alkohol zabil, no pokus o samovraždu mu nevyšiel a tak sa dostal sa do Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku, ktorá je s tritisíc odliečenými pacientmi ročne najväčšia na Slovensku. Naraz tam môže byť takmer päťsto pacientov s rôznymi diagnózami. Niektorí len pár dní, kým vytriezvejú, iní aj pol roka.
Sú rozdelení do šiestich kliník podľa diagnóz, ale aj podľa veku a pohlavia. Osoby s demenciou, depresiou či schizofréniou, hráči automatov, alkoholici, narkomani, vyhorení manažéri, ovdovené dôchodkyne, umelci.
Mário Šmýkal tu strávil niekoľko dní, aby zistil, čo trápi hospitalizových, čo má robiť príbuzný, keď sa v jeho blízkosti ocitne osoba so psychickým ochorením a či naozaj vyzerá psychiatria tak ako vo filmoch Prelet nad kukučím hniezdom alebo Špina.
Rozhovor s popredným psychiatrom

Kam sme sa to dostali? Až príliš si chránime svoju schránku, bojíme sa dotykov, nespíme, nejeme, neveríme si.
Je len málo takých, ktorí dokážu žiť mimo diktátu spoločnosti, ktorá určuje, čo je šťastie a úspech.
Tí ostatní trpia. Ibaže prehry sú omnoho dôležitejšie, než sa na prvý pohľad zdá.
„Kto nezažije vo svojom živote nejakú prehru, nevie, o čom je vyhrávať a mať dobrý pocit,“ hovorí jeden z popredných slovenských psychiatrov Pavel Černák.
Kto očaril filmový festival v Cannes

Dostali ste za túto prácu rovnaký plat? Novinárska otázka na festivale v Cannes smerovala na Penélope Cruzovú a Javiera Bardema. Nemali s ňou problém, ich odpoveď bola áno. Za film Todos lo saben (Všetci to vedia) im patrí rovnaký honorár, čo v súčasnej kinematografii ešte stále nie je samozrejmé.
Dráma iránskeho režiséra a dvojnásobného držiteľa Oscara Asghara Farhadiho otvárala festival a keď hostia defilovali po červenom koberci, nebolo pochýb, že Penélope a Javier sú nielen rovnocenné hviezdy, ale aj najkrajší pár, aký dnes možno medzi hercami nájsť.
Je vzácnou zhodou, že obaja majú Oscara. Bardem ho má za western Táto krajina nie je pre starých, Cruzová za komédiu Vicky Cristina Barcelona. Aký je ich nový spoločný film, prezrádza priamo z filmového festivalu v Cannes Kristína Kúdelová.
O cestovaní, ktoré chutí

V krajinách, kde to pre cestovateľa nebýva bezpečné, si režisér Tibor Patay vždy spomenie, na akom dobrom mieste sa narodil. Zo Slovenska ho však predsa stále ťahá preč, chce spoznávať chute a vône ďalekého sveta.
Práve tam si ešte viac uvedomuje, ako kultúra odráža úroveň a zrelosť spoločnosti a keď ju politika priškripne, dusí sa celá krajina.
Pred pár rokmi dostala jeho cestovateľská vášeň podobu dokumentárneho cestopisu o gastronómii. Relácia Cestou necestou mu odvtedy potvrdzuje, že ľudia na Slovensku vedia byť otvorení a majú radi rozmanitosť. Kde sa mu páčilo a chutilo najviac, sa pýtala Eva Andrejčáková.
Prečo je v poriadku, že sme citliví

Sú citliví aj na tú najmenšiu bolesť, keď sú hladní, nevedia sa sústrediť na nič iné, iba na to, ako im škvŕka v bruchu. Hlučné prostredie v kaviarni či v práci ich úplne vyvádza z rovnováhy.
Určite ste sa už stretli s človekom, ktorý vám pripadal až príliš precitlivený. Možno ste takouto osobou práve vy. Zvýšená citlivosť nie je prejavom slabosti. Nie je to porucha ani chyba, je to jednoducho vrodená povahová črta. Ľudí, ktorí sú citliví na vonkajšie podnety, vedci odborne nazývajú veľmi citlivé osoby. Tvoria približne pätinu populácie a ich citlivá povahová črta je vlastne evolučnou výhodou. Prečo, vysvetľuje Renáta Zelná.

Beata
Balogová
