SME
Piatok, 27. november, 2020 | Meniny má MilanKrížovkyKrížovky
PRÍBEHY PAMÄTNÍKOV OD POST BELLUM

Malý vnuk a stará mama spolu prežili v Terezíne, tehotná mama sa skrývala

Rodinu Jozefa Kleina udali arizátori.

Jozef Klein so starou mamouJozef Klein so starou mamou (Zdroj: Post Bellum SK)

Jozef Klein sa narodil 18. marca 1942 v Bratislave do židovskej rodiny. Jozefova mama sa narodila v Maďarsku a keď mala deväť rokov, presťahovala sa spolu s rodičmi do Trnavy.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Jozefov starý otec Daniel Klein bol jedným z vlastníkov obchodu Kleinen Bruder na ulici Rybárska brána v blízkosti Hviezdoslavovho námestia. Predávali módny tovar, no predovšetkým vyrábali a predávali dáždniky. V obchode pracoval aj Danielov syn, Jozefov otec. Okrem samotného obchodu vlastnili aj trojizbový byt a dielňu nad ním.

Skryť Vypnúť reklamu

„V Bratislave bol jediný dáždnikársky obchod, a ten mali naši. Keď bolo zlé počasie a mama naň nadávala, robil si z nej otec srandu. Povedal jej – nonono! To je predsa naše živobytie!“ spomína Jozef historky z maminho rozprávania. „Mal som úžasných rodičov. Mama, keďže to bolo za mladých čias, bola doma a otec bol obchodný cestujúci pre tú dáždnikársku firmu.“

Čím skôr ďalšieho Žida

V čase, keď sa Jozef narodil, platili už vo vtedajšom Slovenskom štáte protižidovské nariadenia a naplno prebiehal aj proces arizácie. V rámci nej odobrali obchod, byt a dielňu Jozefovmu starému otcovi Danielovi, ktorého následne deportovali do koncentračného tábora aj vďaka nasledovnému udaniu:

Prečítajte si tiež: Vtĺkali nám do hláv, že nemáme ľudské práva, keďže nie sme ľudia, ale triedni nepriatelia Čítajte 

„Fa „Dagmar“, Pechova a Slotíkova v Bratislave, Rybárska brána 6 /obchod s módnym tovarom, výroba a predaj dáždnikov/, ktorej sme spoločníkmi, zamestnáva v obchode dvoch Židov: Daniela Kleina, ktorý má žltú židovskú legitimáciu, a Armina Drexlera, ktorý takúto legitimáciu nemá. Je preto obava, že Drexlera nám vezmú do tábora.

Skryť Vypnúť reklamu

Pretože je naliehavým záujmom firmy zrieknuť sa radšej Kleina ako Drexlera, dovolili sme si poprosiť Vás, aby ste nám láskave ponechali Armina Drexlera a vzali si Daniela Kliena. Pretože je tu obava zmeškania, dovoľujeme si Vás poprosiť o láskavé vydanie žltej legitimácie pre Armina Drexlera. Za láskavú ochotu dovoľujeme si vysloviť Vám srdečnú vďaku a uistiť Vás, že sa staráme zo všetkých síl, aby sme mohli dať k dispozícii čím skôr ďalšieho Žida,“ píšu Ivan Slotík a Koloman Pecho v liste hlavnému radcovi, ktorý odoslali v júni roku 1942.

Členovia HSĽS páni Slotík a Pecho boli novými vlastníkmi arizovaného obchodu s pôvodným názvom Kleinen Bruder. Dôvody, prečo uprednostňovali Drexlera pred Kleinom, nie sú známe, no ich postoj k udávaniu a deportácii ďalších Židov je z listu celkom zrejmý.

Skryť Vypnúť reklamu

Dieťa Terezína

Keď mal Jozef dva a pol roka, zastihla jeho rodinu druhá vlna židovských deportácií. Bol rok 1944, Nemci ustupovali z východného frontu, no tým rýchlejšie chceli doriešiť „židovskú otázku“. Malý Jozef bol na vychádzke so starou mamou, keď ich gestapáci zatkli a posledným transportom odviezli do zberného tábora v Seredi a odtiaľ následne do koncentračného tábora v Terezíne.

Jozefovho otca zatkli tiež, no pamätníkovi sa nikdy nepodarilo zistiť, čo sa vlastne s ním vlastne stalo. Vie len, že sa po vojne domov nevrátil a s najvyššou pravdepodobnosťou zahynul v jednom z koncentračných táborov. Jozef so starou mamou sa našťastie v júni po oslobodení Terezína vrátili domov. V Terezíne totiž vypukol koncom vojny týfus, a tak všetci väzni museli ostať v tábore kvôli karanténe dlhšie.

Skryť Vypnúť reklamu

Predpokladám, že sme mali veľké šťastie: babka bola už pomerne stará, lebo v štyridsiatom štvrtom mala 69 rokov. Asi to nás zachránilo – ja moc malý a ona príliš stará, a už to pre nich nemalo význam. Terezín bol však taktiež aj tábor, kam vodili dôstojníkov na prehliadky. Samozrejme, aj tam prišlo o život strašne veľa ľudí.“

Jozef si zo života v Terezíne takmer nič nepamätá, keďže bol vtedy malé dieťa, no niektoré spomienky si predsa len drží v hlave z babkinho rozprávania: „Stará mama mi rozprávala, že keď nás prevážali v tých dobytčákoch, tak ja som vraj lozil krížom-krážom aj po mŕtvych ľuďoch. A ešte mám pred očami, že pred naším domom v lágri bol jeden veľký obrovský strom, a tam sme sa ako deti stretávali a hrávali, viacerí. “

Nový život a ďalšie zabavenie majetku

Jozefova mama sa počas vojny schovávala u rôznych ľudí, aj u takých, ktorí neboli židovského náboženstva. V priebehu vojny zmizlo všetko zariadenie v ich byte. „Mama bola už v tom období, keď nás zobrali, v požehnanom stave, takže vlastne môj vlastný otec svojho druhého syna ani nevidel, ani nepoznal. Na našu smolu, on sa narodil niekedy v máji v 1945 a v decembri zomrel. Takže som zostal vlastne ako jedináčik.“

Skryť Vypnúť reklamu

Do Bratislavy postupne prichádzali navrátilci z koncentračných táborov. Jozefova mama stála na stanici pri každom jednom vlaku prichádzajúcom z Terezína, až kým z jedného z nich nevystúpil aj malý Jozef s babkou.

„Mama bola tuhá fajčiarka, fajčila tak štyridsať až päťdesiat cigariet denne. Pred koncom vojny vraj vyhlásila, že keď sa vrátim, že ona dodrží aspoň v tom fajčení stopercentný šabat. V piatok končila a až v sobotu večer si zapálila. Dodržala to do svojich skoro sedemdesiat rokov. Bola to silná žena, keď raz niečo povedala, tak to platilo.“

Po vojne dostala Jozefova mama od miestneho úradu byt na Mariánskej ulici a vrátili im aj zarizovaný dáždnikársky obchod. Avšak onedlho, po februárovom prevrate v roku 1948 a nástupe komunistického režimu, Jozefovej rodine obchod opäť zobrali a znárodnili. Jozefova mama tam práve v tom čase začala pracovať. Po páde komunistického režimu im však už majetok štát nevrátil. Jozef ako jediný dedič totiž nevedel nikde nájsť potvrdenie o tom, že obchod bol majetkom jeho rodiny.

Skryť Vypnúť reklamu

Druhý otec

Keď mal Jozef asi deväť rokov, jeho mama sa zoznámila s Ferdinandom Schultzom, ktorý s nimi neskôr začal žiť a Jozefovi sa stal náhradným otcom, ktorého mal veľmi rád. Ferdinand pochádzal z maďarského vidieka z Deákoviec. Tiež mal židovský pôvod a počas vojny stratil manželku a tri deti. Bojoval aj v povstaní ako partizán.

Prečítajte si tiež: Vojtech Mikláš: Chcel študovať za kňaza, namiesto toho drel v bani Čítajte 

Možno práve podobný osud ho zblížil s Jozefovou mamou: „On dosť nerád rozprával o sebe. Žili sme spolu do jeho smrti, lebo zomrel skôr ako moja mama. Myslím, že bol veľmi obľúbený. Čo si pamätám, tak moji spolužiaci a spolužiačky, keď ja som nebol doma, ho navštevovali. Keď bol už starší, rád postával pred bránou. Oni k nemu prišli, sadli si v kuchyni na kávu a rozprávali sa. Jednoducho to bol dobrý človek.“

Aj keď sa Jozef v detstve ešte občas stretol s miernymi antisemitskými prejavmi medzi rovesníkmi, prežil v zásade šťastné a pokojné detstvo: „Kamaráti registrovali, že som židovského náboženstva, občas v rámci detských hádok padla nejaká nadávka, ale na to som nikdy nejako nedbal. Ja som prežil detstvo v dobrom kolektíve, s dobrými kamarátmi. Rád som športoval. Hrali sme ping-pong u kamaráta naproti. Nejako tak mi prebehla celá mladosť.“

Skryť Vypnúť reklamu

Jozefovým najobľúbenejším predmetom v škole bolo technické kreslenie a patril medzi najšikovnejších žiakov v tomto predmete. Po skončení školy preto nasledoval svoju záľubu a zamestnal sa ako kreslič. Zo zamestnania však musel odísť, aby absolvoval povinnú vojenskú službu, kde pracoval hlavne ako radista.

Po skončení vojenskej služby sa vrátil do zamestnania. V priebehu života ich vystriedal niekoľko. Plánoval si dorobiť aj vysokú školu, no keďže sa medzičasom oženil a založil si rodinu, už mu na to neostal čas a priestor.

Židovstvo ako poslanie

Dlhé obdobie sa Jozef nezaoberal svojou minulosťou súvisiacou so židovským pôvodom, hlavne kvôli zahlteniu pracovnými povinnosťami a rôznymi životnými komplikáciami. No keď odišiel do dôchodku, začal navštevovať stretnutia skupiny „skrývaných detí“, kde v minulosti chodieval s mamou, a tam začal rozmýšľať nad návštevou Terezína.

Skryť Vypnúť reklamu

„Ja som cez Terezín ako aktívny pracovník prechádzal x-krát, ale nikdy som nemal čas sa tam zastaviť. Vedel som, že každý rok tam býva slávnosť oslobodenia. Tak som sa rozhodol, že tam pôjdem aj so ženou práve v tento čas.“

Deň po slávnosti sa konalo stretnutie ľudí, ktorí Terezín prežili. Jozef mal so sebou pripravené body, za ktoré sa v koncentráku dalo nakupovať jedlo alebo iný tovar. Body ukázal ako legitimáciu, že v Terezíne skutočne bol. Stretol tam mnoho zaujímavých ľudí, napríklad vedúcu terezínskej iniciatívy z Prahy, no zo Slovenska tam okrem Jozefa nebol nikto. Preto sa rozhodol, že by bolo dobré obnoviť na Slovensku terezínsku iniciatívu, no to sa mu, žiaľ, nepodarilo.

„Tak som sa rozhodol aspoň zorganizovať dvojdňový zájazd. Prešli sme si ten Terezín aj s výkladom. Boli tam aj starší ľudia, ktorí si to pamätali, a tak si krížom-krážom rozprávali spomienky. Ja som sa chcel dozvedieť, že kde som vlastne v tom Terezíne býval. Ale nedozvedel som sa. Tú budovu, kde som ja naozaj bol, som videl len cez plot.“

Skryť Vypnúť reklamu

Podobný zájazd zorganizoval Jozef trikrát a práve toto obdobie v Jozefovi posilnilo pocit spolupatričnosti k židovskej komunite: „Nie som bigotný, ale každopádne to, že som Žid, cítim ako svoje malé poslanie. Ľudia zo židovskej komunity mi pomohli v najťažších chvíľach môjho života.“

Mnoho pozornosti a lásky venoval Jozef svojmu jedinému vnukovi a plánoval s ním stráviť čo najviac času. Bohužiaľ ho sklamalo zdravie a začiatkom tohto roku nás Jozef Klein navždy opustil.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Domov

Inzercia - Tlačové správy

  1. Rozbiehať biznis v čase korony? Ide to
  2. Fakty o batériách, ktoré ste nevedeli
  3. Bývanie v meste predlžuje život
  4. Slovensko spoznalo najlepšie farmy minulého roka
  5. Zodpovedné podnikanie je témou aj pre slovenské spoločnosti
  6. Počúvaním hluku chránime váš sluch
  7. Porsche Unseen: Tajné projekty dizajnérskej kuchyne, časť druhá
  8. Sledujte naživo pokusy so slovenskými výskumníkmi
  9. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  10. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  1. Porsche Unseen: Tajné projekty dizajnérskej kuchyne, časť druhá
  2. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  3. Počúvaním hluku chránime váš sluch
  4. Sledujte naživo pokusy so slovenskými výskumníkmi
  5. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  6. Tipy na cenovo výhodné vianočné darčeky, ktoré aj potešia
  7. Bývanie v meste predlžuje život
  8. Sledujte naživo pokusy so slovenskými výskumníkmi
  9. Slovensko spoznalo najlepšie farmy minulého roka
  10. Fakty o batériách, ktoré ste nevedeli
  1. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 28 513
  2. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 20 715
  3. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 13 085
  4. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 13 036
  5. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 483
  6. Mercedes-Benz opäť nadizajnoval budúcnosť 8 212
  7. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 8 093
  8. Čo ovplyvňuje chuť kačacieho mäsa? Tieto dve veci 7 816
  9. Nástrahy online vyučovania, o ktorých sa nehovorí 7 460
  10. Spájame Slovensko - 4 nové expresné autobusové linky 7 184
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Holokaust

Prečítajte si aj ďalšie články k téme
Článok je zaradený aj do ďalších tém
Príbehy pamätníkov od Post Bellum
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Ilustračné foto.
Novinár Marek Vagovič.
Cynická obluda

Rešpekt k ťažkej práci

Z nemocnice sme sa dozvedeli, že priateľky Borisa Kollára sa tam dostávali do konfliktov so sestričkami.

Moniku Jankovskú privádzajú na NAKA v Nitre.

Neprehliadnite tiež

Pre fungovanie terás v reštauráciách začali platiť nové podmienky

Presnejšie sa definovali aj hromadné podujatia.

Ilustračné foto.
Ilustračné foto.
Ilustračné