Autor: Marián Leško / Trend
Situácia, že predseda najsilnejšej vládnej strany nie je zároveň aj predsedom vlády, sa už na Slovensku vyskytla, ale nikdy netrvala príliš dlho.
Prvý raz k nej došlo hneď po slobodných voľbách v roku 1990 – vtedy Verejnosť proti násiliu (VPN) nominovala za predsedu kabinetu Vladimíra Mečiara, ktorý v hnutí nezastával žiadnu významnú funkciu. Po trištvrte roku sa samotné vedenie VPN postaralo o to, že premiér musel odísť, jeho vláda padla, hnutie sa rozdelilo a premiérom sa stal Ján Čarnogurský, predseda fakticky najsilnejšieho koaličného subjektu.
Fico v strachu z Pellegriniho pôsobí komicky a šliape si po jazyku Čítajte Potom krajine šestnásť rokov vládli dvojjedinní predsedovia – šéfovia najsilnejších vládnych strán a premiéri: V. Mečiar, Mikuláš Dzurinda a Robert Fico.
V roku 2010 sa premiérkou stala podpredsedníčka Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ). Ani nie v polovici funkčného obdobia vláda Ivety Radičovej stratila dôveru parlamentu a musela skončiť.
Pred mesiacom a pol sa do premiérskej funkcie dostal podpredseda Smeru-SD Peter Pellegrini. Vzniká tak prirodzene otázka, či aj jeho pôsobenie na poste „šéfa štátu“ bude mať rovnako rýchly koniec ako v dvoch predchádzajúcich prípadoch premiérovania nepredsedov.
Keďže éra prvej Mečiarovej vlády je už predsa len historicky vzdialená, relevantnú odpoveď na túto otázku môžeme dostať predovšetkým porovnaním P. Pellegriniho a I. Radičovej i porovnaním strán a koalícií, v ktorých pôsobia.
Kým sa stala premiérkou
Ponuku od premiéra M. Dzurindu, aby sa stala ministerkou práce v jeho druhej vláde, ktorá odštartovala jej politickú kariéru, dostala I. Radičová v roku 2005.
Bola vtedy rešpektovanou akademičkou a známou postavou verejného života. O štyri roky neskôr kandidovala na funkciu prezidenta republiky a v druhom kole voľby získala viac ako milión hlasov.
Svoju pozíciu v strane nenadobudla iba vďaka svojmu predsedovi, ale aj napriek nemu.
