Je horúci letný piatok a v jednej zo spišskonovoveských herní znie z rádia hlas Zuzany Smatanovej. Možno by si to nikto ani nevšimol, keby tam nesedel aj Jožo Suchý.
“Produkcia púšťala pred porotu aj typy, pri ktorých bolo jasné, že nemajú šancu na víťazstvo, ale boli divácky vďačné.
„
Zrazu spozornie a začne napodobňovať úvodnú znelku aj refrény. Najskôr klavír, potom spev a dostane sa aj k bicím. Osadenstvo sa naňho díva ako na blázna. Čo je to za človeka?
Tridsaťpäťročného čerstvo nezamestnaného chlapíka to však vôbec nevyruší.
Odviaže sa takto zakaždým, keď počuje obľúbenú skladbu.
Nič na tom nezmenil ani šialený príbeh, ktorý z neho spravil z noci na deň hviezdu.
Z nenápadného mladíka z Hnilca sa stala celebrita, ktorá s vlastným cédečkom získala platinovú platňu, vypredávala kultúrne domy, za hodinové vystúpenie brala pätnásťtisíc korún a aby stihla dva koncerty za jeden večer, promotéri boli ochotní poslať po ňu lietadlo z Bratislavy do Košíc.
Hovoril si Jigga Jigga.
Jeho príbeh ilustruje, akú silu mala kedysi spevácka súťaž SuperStar, ako rýchlo sa niekto dokáže stať populárnym a ako sa na tom snažia priživiť ďalšie osoby. Kladie dôležité otázky, či je v poriadku, keď sa ľudia zabávajú na niekom, kto nepochopil, že si z neho uťahujú, aký vplyv to má na jeho na psychiku a ego a či sa nad to vôbec dá povzniesť.
Prvá SuperStar
Bol rok 2004 a nebolo toho veľa, čím by sa Slovenská televízia mohla chváliť. Ľudia ju už nemali naladenú medzi prioritnými stanicami a rolu národnej stanice prevzala súkromná Markíza. STV sa nachádzala v najťažšej ekonomickej aj programovej situácii v histórii a zvrátiť to chcelo kúsok naivity, dva kúsky odvahy a hlavne zázrak.
Riešením mala byť kúpa speváckej šou od niekdajšieho manažéra Spice Girls Simona Fullera. Z televízie za ním cestovali na televízny veľtrh do Cannes a na loď, v ktorej mal rokovaciu miestnosť.
Načo nám bola ďalšia SuperStar? Aby sme sa dobre nažrali Čítajte „Kúpiť licenciu na SuperStar bolo velikánske riziko, pretože v tom čase nebol taký typ projektu s veľkou dávkou interaktivity ani v komerčných televíziách. Stálo to okolo päťdesiat- až šesťdesiattisíc eur,“ hovorí pre SME vtedajší riaditeľ STV Richard Rybníček.
Rozhodnutie zaradiť spevácku súťaž do programu dodnes považuje za správne. Najsledovanejšiu časť si pozrelo takmer 1,7 milióna divákov a ošiaľ bol taký veľký, že ľudia zháňali lístky na vysielanie priameho prenosu aj priamo u Rybníčka.
Od začiatku však televízia ani štáb nevedeli, čo od projektu očakávať. Netušili ani to, ako narábať s najtrápnejšími adeptmi a či je v poriadku uťahovať si z falošných alebo extravagantných výkonov súťažiacich.
