Nevydržali žiť v civilizácii, a tak sa všetkého vzdali a ušli na šumavskú samotu. Žijú tam už desiatky rokov a neplánujú sa vrátiť späť. Chcú jediné. Aby sme im dali pokoj.
Kniha ôsmich rozhovorov so siedmimi mužmi a dvoma ženami Raději zešílet v divočině vznikala takmer dva roky a jej autor ALEŠ PALÁN v rozhovore pre SME hovorí, že možnosť rozprávať sa s nimi mu priniesla do života zmätok. Začal pochybovať o viacerých témach, ktoré dovtedy považoval za samozrejmé.
Na knihe spolupracoval s oceňovaným českým fotografom Janom Šibíkom a o samotároch pripravuje dokument so slovenským režisérom Mirom Remom.
Knihu Raději zešílet v divočině uvádzate slovami, že niektorí respondenti si postavili v lese chyžu, iní žijú v maringotkách, prípadne na horských samotách. Jeden dokonca prespáva priamo pod stromami a dá sa k nemu dostať len pešo. Ako ste sa o samotároch dozvedeli?
Uvedomujem si, že téma samotárov nebola na stole a musel som veľa pátrať. Začalo sa to tak, že som stretol prvého samotára a ten ma svojím životom skutočne fascinoval.
Hovoril som si, že by to bola úžasná kniha, keby takých ľudí bolo viac.
Zaujímal som sa, či podobným štýlom žije ešte niekto. A žije. Takto som stretával jedného po druhom, pretože každý z nich pozná aspoň jednu takú ďalšiu osobu.
Neblúdili ste, keď ste za nimi išli prvý raz?
Vždy som išiel so sprievodom. Inak by som ich nenašiel. Keď som tam viedol fotografa Jana Šibíka, uložil si tie miesta do Google Maps, ale neskôr už išiel osamote a v niekoľkých prípadoch ich už nenašiel, pretože si nepamätal, v ktorej húštine to presne bolo.
Ako dlho tam žijú?
Je to rôzne. Niektorí z nich nemajú identitu, zakopali si občiansky preukaz alebo pred úradmi prehlásili, že odchádzajú do zahraničia.
Mirek Sedláček je na samote už viac ako päťdesiat rokov. Naopak, Roman Szpuk je ako jediný regulárne zamestnaný a pracuje ako meteorológ.
Kniha obsahuje osem rozhovorov so siedmimi mužmi a dvoma ženami. Spoločné majú len to, že žijú na Šumave a v rôznej vzdialenosti od civilizácie.
Mali ste vytvorené kritériá, kto sa môže dostať do knihy?
Jedinou podmienkou bolo, aby žili samotársky aspoň desať rokov. Chcel som tým zabezpečiť, že už budú mať spracované prvotné nadšenie aj skepsy.
Viacero z nich dokázalo hovoriť o svojich prehrách veľmi otvorene a vôbec sa neštylizovali. Ich otvorenosť bola niekedy hraničná, možno až samovražedná.
