V iete, načo sú v chlebe dierky? „Bo v chlebe pánboh býva,“ hovorievalo sa deťom na vysvetlenie. Chlieb mal vždy k Bohu blízko.
O tomto Božom dare sa hovorí v Otčenáši, jedia z neho veriaci v kostole ako symbol tela Ježiša Krista, v niektorých domácnostiach sa stále prežehnáva pred prvým krájaním.
Spolu so soľou v slovanských krajinách dodnes slúži na vítanie vážených hostí. Tento zvyk mal tradične uistiť návštevníkov o úcte a dobrých úmysloch hostiteľov.
Aj v rozprávke zo zbierky Pavla Dobšinského je hlavnou postavou. Ľubke sa všetci pytači zdali úbohí, až kým neprišiel pán baní Kovovlad.
Keď však zistila, že pod zemou majú chlieb len medený, strieborný a zlatý, trpko oľutovala svoju pýchu. „Preklínala pytačov, aby sa prepadli i so svojím chlebom – prepadla sa sama ta, kde chlieb pre človeka nerastie.“
A kde teda rastie? Boli sme sa pozrieť, akú dlhú cestu prekoná, kým sa dostane až k nám na stôl. Do kraja dlhých zlatých lánov zaliatych slnkom, kde sa na Slovensku tradične najviac darilo pšenici. Na Žitný ostrov.
Bezvodizmus
Na poli v Kráľovom Brode stojíme krátko pred koncom žatvy, po polovici júla. Semená tu zasadili na jeseň a úzkostlivo sa starali, aby v pôde zostávalo čo najviac vlahy.
Tento najväčší európsky riečny ostrov totiž trápi sucho. Keď chýba vlhkosť, sú pšeničné zrná malé a nekvalitné.
„Vzhľadom na počasie už vieme oveľa väčšie úrody dosiahnuť pri Trnave, Trenčíne aj v niektorých oblastiach na Liptove,“ vysvetľuje riaditeľ podniku Agrostaar KB František Szikura.
V tomto podniku obrábajú asi dvetisíc hektárov pôdy, čo je pre lepšiu predstavu plocha veľká zhruba ako tritisíc futbalových ihrísk. Z toho asi na tretine rastie pšenica.
Zavlažovacie systémy, ktoré mali kedysi v Galantskom okrese, schátrali a väčšina už nefunguje. „To bol najväčší hriech. Tento ‚bezvodizmus‘ nám budú potomkovia vyčítať,“ krúti hlavou Szikura.
