Prší. Už od včerajška prší. Žeriav stojí, ramená mu moknú. Stavbyvedúci v unimobunke rozpráva do zahmleného okna. Už aby to prešlo, prosí. Vtom mu ktosi zaklope na dvere.
„Už to ustáva. Budeme pokračovať?“ spýta sa žeriavnik Martin Chudič a o tridsať minút už stúpa nahor do kabíny.
“Vždy sa snažím ísť na záchod ráno pred šichtou, aby som počas dňa zbytočne nemal problémy.
„
Okrem dažďa ho dokáže vylákať zo stavby aj hustá hmla, silný vietor alebo príliš nízke teploty. Inak pracuje neustále, dokonca aj keď hrozí, že žeriav spadne.
„Najťažšiu vec, ktorú som dvíhal, boli výťahové šachty. Vážili 7,2 tony. Po dlhom čase mi vtedy naozaj zredlo. Bolo to neuveriteľné. Nevedel som, čo sa deje, ani ako mám reagovať. Žeriav normálne začal praskať vo švíkoch a všetko sa ohýnalo a vŕzgalo,“ opisuje Martin jeden z najsilnejších zážitkov.
Žeriav vtedy kvílil ako staré železné vráta, Martin napriek tomu pokračoval. Rozkaz znel jasne, žeriav mal navyše ešte rezervu a mal by uniesť viac. Aj uniesol, nebezpečných zážitkov však naďalej pribúda.
Strávili sme jeden deň so žeriavnikom, aby sme zistili, ako sa žije na vysokej nohe.
Na projekte Nuppu využívajú 50-metrový žeriav. Pri ťažkej váhe a počas búrky má odklon aj dva metre. (zdroj: Gabriel Kuchta - SME)O žeriav sa treba pohádať
Je pol piatej ráno a bytovky v bratislavskom Starom Meste vyzerajú ako adventný kalendár uprostred decembra. Štrbavo. Tu a tam svieti nejaké okno, väčšina bytov má však stále noc. Mal ju aj Martin, kým mu nezazvonil budík. Vstane, rozsvieti a jeho prvé kroky smerujú na záchod.
Začína tak každý deň, pretože zo žeriavu sa len tak ľahko na veľkú potrebu nedostane. Potom sa v kúpeľni opláchne a odíde si spraviť desiatu. Chlieb s maslom, chlieb vo vajíčku, chlieb s čímkoľvek.
Pobalí sa a presunie sa na päť kilometrov vzdialenú stavbu. Väčšine Bratislavčanov budíky ešte nezazvonili, zato stavenisko projektu Nuppu je už plné robotníkov. O šiestej ráno naň príde aj Martin.
