Poklepkanie, posun pečiatky, ďalšie poklepkanie a tak ďalej ešte aspoň hodinku. Ruky sa potia, kríže bolia, v dielni je tma a po chvíli to už človeka naozaj prestáva baviť. Hlavne neurobiť chybu, jeden zlý pohyb a celý kus kože môže ísť do koša.
Kožiari, ktorí sa rozhodli pre tradičnú ručnú výrobu, to nemajú ľahké.
„Každý jeden oblúčik na tomto opasku predstavuje jedno buchnutie kladivka,“ hovorí Monika Najdeková, ktorá si v Rakovej na Kysuciach spolu s manželom Jozefom otvorila predajňu ručne robených kožených výrobkov.
Ona má vyštudovanú umeleckú školu, on podnikal s nehnuteľnosťami. Výroba kožených predmetov bola pre nich najprv koníčkom. Najdekov otec našiel šablóny po starom majstrovi, šil kožené jazdecké potreby a jeho malému synovi sa to zapáčilo. Keď vyrástol, vďaka množstvu objednávok sa koníček časom zmenil na malú rodinnú firmu.
Odkaz starého majstra
Priestor v malej dielni je stiesnený: popri stenách sú poličky s desiatkami kusov náradia, šijací stroj a stôl, pod ktorým je množstvo kusov kože. Celý priestor by sa dal charakterizovať ako funkčný neporiadok. Je v ňom príliš veľa vecí, ale na druhej strane kožiar hneď vie, kde má čo hľadať.
Najdek spomedzi množstva kožených výrobkov, ako sú biče, opasky či sedlá, vyťahuje starý neforemný kus z páru krpcov a rozpráva jeho príbeh.
