Mariana Rybecká sa narodila 4.7.1935 v Banskej Štiavnici. Jej otec, Ladislav Šušický, pochádzal zo Žibritova v okrese Krupina.
Stará mama z jeho strany bola krčmárka a vlastnila podnik s názvom VD Šušická. Matka Helena, za slobodna Wintersteinová, bola vyučená kuchárka a cukrárka.
Mali rodinný podnik, ktorý zahŕňal prevádzkovanie krčmy, reštaurácie, kaviarne, kina a tiež ubytovanie.
Život po vypuknutí 2. svetovej vojny
Po vzniku Slovenského štátu a vypuknutí druhej svetovej vojny sa život rodiny zmenil, čo Mariana ako dieťa príliš nevnímala. Začalo to tým, že sa kvôli svojmu židovskému pôvodu museli odsťahovať z domu a ich podnik bol arizovaný.
Rodina sa tiež zúčastnila súpisu Židov. „Pamätám si, že som chodila do takej
Ovódy, to bola normálna škôlka a raz ma pani učiteľka poslala domov, že tam nemôžem chodiť, že tam Židia nemôžu.
Tak som prišla s plačom domov, že už tam nemôžem ísť. Tiež mi bolo veľmi ľúto, že deti ma odrazu nechceli brať medzi seba sa hrať.“ Neskôr vyhodili aj jej sestru zo školy.
Mariana Rybecká ako dieťa (zdroj: osobný archív pamätníčky)Otcovi udelili výnimku hospodársky dôležitého Žida, takže jeho rodina nemusela byť sústredená v zberných táboroch. Marianu dali pokrstiť v roku 1942, kedy začínali prvé transporty.
Po krste začala chodiť do kláštornej školy, kde bolo vyučovacím predmetom aj náboženstvo. Túto školu navštevovala až do Slovenského národného povstania.
V tomto období jej otec pracoval v továrni Svetro, kde sa vyrábali pletené veci. Mama chodila variť do Vyhní, kde otvorili koncentračný tábor. Židov sa týkali mnohé obmedzenia, dokonca nemohla mať ani sánky, ktoré jej doma z dosiek poskladal muž jednej starej pani, ktorú poznali. „To mi jeden, dokonca učiteľ, vytrhol tie sánky a hovoril: ,Ty nevieš, že ty nesmieš mať sánky?´ A hodil ich o múr, samozrejme sa rozpadli.“
Život na lazoch po potlačení povstania
Niekedy v októbri 1944 sa rozhodli utiecť na lazy, smerom na Pliešovce. Najskôr asi mesiac bývali natlačení v jednej šope. Raz večer prišiel jeden zo známych oznámiť, že sa približujú Nemci a sú už v Pliešovciach.
Väčšina ľudí odišla, a mnohí z nich aj počas vojny zahynuli. Marianina rodina však ostala, pretože jej otec bol veľmi vyčerpaný a nevládal ísť ďalej. Počas vojny bývali väčšinou na samotách, odkiaľ trvalo minimálne hodinu peši zísť dolu do dediny. Bolo preto veľmi namáhavé zabezpečiť nákupy potravín.
Post Bellum
je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.
Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.
Mariana si spomína väčšinou na drobnosti, ktoré jej utkveli v pamäti, alebo na
strach a hlad. Nemala však z vojny až takú panickú hrôzu, ako jej sestra, ktorá už bola 15-ročná slečna a vždy, keď niekto išiel, schovávali ju. „Mala viac trampôt so stravovaním a skrývaním v strachu pred mužmi, vojakmi a kýmkoľvek. Bola veľmi pekná, pracovitá, nadaná.“
Jedla bolo málo a preto si ho vážila. Spomína si napríklad na človeka, u ktorého sa počas vojny skrývali. „Gazda, u ktorého sme bývali nebol boháč, mal koňa, kravu, drobné zvieratá nemali. Mamička raz priniesla dve krabičky sardiniek s nákupom. Zvyčajne také veci nekupovala, lebo to bolo jednak drahé a nebola to riadna potrava, bola to rarita zbytočná.
Otvorilo sa to a ponúkli sme sardinkami samozrejme aj gazdu. Zobral si, dal do úst a pfúúúj, vypľul to. Mne to prišlo tak ľúto, celá tá krásna rybka mu vyletela z úst na zem.
Najradšej by som po nej skočila a umyla ju. Taká bizarnosť, bolo mi to ľúto, lebo pre mňa to bolo čosi úžasné, sardinka.“
Presne si tiež spomína na 8. máj 1945, keď bola počas pekného dňa u kamarátky a spustila sa siréna na znak ukončenia vojny. „To bolo pre mňa strašné, zľakla som sa, rozplakala a bežala celý čas kusisko domov, aby som bola doma.
Vždy mi povedali, nechoď ďalej ako vidíš dym, alebo kúsok strechy z budovy, kde sme práve boli. Stačilo, aby zakričali Marika. Nesmela som ísť ďalej, kde by som už nepočula. To som mala také mantinely. Vedela som, že to nie je naše prostredie.“
Mariana Rybecká so sestrou (zdroj: osobný archív pamätníčky)Po vojne
Krčmu starej mamy arizovali a ich podnik Horný Majer tiež. Po návrate z vojny mali len to, čo si pred odchodom vzali so sebou. „Niektorí ľudia boli veľmi slušní, ktorí našli veci a odložili, ale boli aj takí, ktorí povedali mamičke, keď ich oslovila, že toto je môj kabát, že čo si to dovoľuje. To prijatie Židov, ktorí sa vrátili po vojne domov, to bolo často veľmi zlé.“
Rodičom sa po vojne ešte podarilo obnoviť prevádzku krčmy, reštaurácie a kina. Po roku 1948 im však podnik zoštátnili a rodičia sa museli zamestnať.
Otcova staršia sestra, Gizela Wetzlerová, mala dve dcéry a syna, ktorý zahynul v povstaní. V Banskej Štiavnici vlastnila Gizela obchod, kde robila pokladníčku, no mali aj personál. „My sme mali tiež personál. Takže aj po 1948 sme boli nepriatelia ľudu, lebo sme vykorisťovali. Rodičia mali kaviareň a krčmu a krčmári boli v očiach Slovenska tí Židia, čo ohlúpujú slovenský národ.“
Odchod židovského obyvateľstva z Banskej Štiavnice
Jej rodina zahynula. Sama nevedela či prežije, v tábore začala hrať divadlo Čítajte „Strašne, strašne málo Židov sa vrátilo do Štiavnice. Snáď 10-12 a tí sa v priebehu roka až dvoch vysťahovali. Časť išla do Izraela, tí mladší.“
Bola tu rodina ortodoxných Židov, kde bol aj Marianin rovesník. „Šaňko Tesler, kamarát a rovesník, ktorý sa vrátil z hôr, kde mu odmrzli nohy, keď vyzul topánky, ostali tam prsty aj päty, potom žil v Izraeli.
A nakoniec v roku 1949 aj moja sestra odišla. Otecko to niesol veľmi ťažko.“ Pôvodne sestra chcela, aby išla aj Mariana, bola vraj veľký idealista.
Celé roky každé dva týždne písala domov dlhé listy, kde detailne opísala, čo ako prebieha, čo robí a ako žije. Neskôr sa vydala, mala dve dcéry a jedného syna. Zomrela ako 86-ročná v roku 2015.
Nespravodlivé obvinenie matky
Marianina matka pracovala v závode Kaviarne a reštaurácie Raj. „Mamička mala dobrú povesť a vtedy dievčatá z dobrých rodín, pred vydajom, sa išli na mesiac učiť robiť gazdinú ku nej. To vyústilo k jednej ďalšej hrôze vtedajších rokov, keď bola slánskeho aféra a Židia boli zas veľkí nepriatelia.“
V Banskej Štiavnici sa každé 4 roky konali tzv. chemické dni. Časť delegátov sa stravovala aj u nich v reštaurácii.
„Mamička dávala do jedla hríby, vždy ich do kuchyne priniesol jeden pán, ktorý ich nazbieral.“ Poznali ho ešte pred vojnou.
„Ja som prišla z Bratislavy, hladná študentka, takže som zjedla aj dvojitú porciu, lebo som to mala veľmi rada.“ Okolo 10-11 večer išli do nemocnice, kde už na chodbe sedelo vyše 30 ľudí z tých, čo boli na večeri.
Mariana bola v najhoršom stave, lebo zjedla trikrát toľko ako ostatní. „Mamičku obvinili, že je nepriateľ ľudu, bývalá živnostníčka, ešte k tomu židovka a chcela otráviť slovenskú technickú inteligenciu a bola ochotná obetovať aj vlastnú dcéru. Išli so mnou v noci do nemocnice a tam už sedeli na chodbách ľudia vracajúci. Mamičku zavreli ako nepriateľa štátu.
Našťastie bol jeden z postihnutých akademik Turzo, ktorý sám bol vášnivý hubár, dal urobiť rozbor a zistilo sa, že štiavnická lesná správa robila postrek proti besnote líšok a neohlásila to.“ Vo vyšetrovacej väzbe v Ilave sedela dva týždne, potom ju prepustili, pretože neboli dôkazy, že to bolo úmyselné otrávenie. „,Čo Žid, to nepriateľ´ vtedy vraveli" - spomína pani Mariana.
Vzdelanie a osobný život
Vojnu prežila len vďaka tomu, že sa vydala Čítajte Po ukončení vojny Mariana rok študovala na gymnáziu a potom na nižšej strednej škole. V roku 1950 začala chodiť na rezbársku priemyslovku a maturovala v roku 1954. V tomto roku zomrel aj jej otec. Hneď po maturite nastúpila do práce do pionierskeho paláca, kde viedla technické krúžky.
V rovnakom roku sa aj prvýkrát vydala. Po svadbe žili v Bratislave. Manžel zomrel mladý, ako 35-ročný po návrate zo služobnej cesty z Poľska.
„Bolo to v priebehu pol dňa, nevieme presne čo sa stalo. Bolo tam niekoľko úmrtí na obrnu, preto sme aj my dostali prísnu karanténu. Bolo to v novembri 1967.“
S prvým manželom mala dcéru. V tomto období Mariana diaľkovo vyštudovala pedagogickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor matematika – výtvarná výchova. Druhýkrát sa vydala, až keď jej dcéra doštudovala.
Návšteva sestry v Izraeli a návrat na Slovensko v auguste 1968
So sestrou sa od jej odchodu nevidela skoro 20 rokov. V kontakte boli len písomne. Prvýkrát s ňou hovorila telefonicky v roku 1967, kedy jej sestra navrhla, aby prišla, že jej to vybaví. „Sestra odišla v 1949 a prvýkrát som ju tam navštívila v roku 1968.
V Kibuci žila niekoľko rokov. Boli to komunistické osady, ktoré sa vtedy stavali a zúrodňovali pôdu. Bývali v stanoch niekoľko rokov, kým si postavili budovy, v ktorých boli aj byty.
Tam som potom chodievala viackrát. Jej deti nevedeli nič o vojne, sestra nič o tom nehovorila. Pýtali sa, nehovorila. Pustila sa hneď do plaču, nevedela o tom rozprávať.“
So sestrou dnes (zdroj: osobný archív pamätníčky)U sestry boli mesiac na prázdninách práve počas okupácie v auguste 1968. „Vtedy ešte nebolo priame spojenie do Izraela. Musela som vystúpiť na Cypre a odtiaľ Cyprus – Tel Aviv. Späť takisto cez Cyprus. Tam nám povedali: ,Čo s Vami, nič do Prahy nejde´.“ Marianin švagor volal na letisko, aby ju s dcérou nepustili odletieť do Prahy, ale poslali späť do Izraela, kým sa situácia neupokojí, čo bolo až o dva týždne neskôr.
Sestra so švagrom ju nahovárali, aby zostala v Izraeli, bolo to obdobie, kedy sa ľudia snažili dostať preč z ČSSR. „Dcéru som mala so sebou, mohla som tam pokojne zostať, ale tu bola mamička a už taká chorľavá, stará.“
Obsadenie Československa „spriatelenými" armádami bol pre Marianu rovnako hrozný zážitok, ako tie z vojny. Neľutuje však, že sa vrátila do Bratislavy. „Pre mamičku by tam bolo príliš teplo a samu som ju nechcela nechať.“ Vrátila sa aj kvôli druhému mužovi, s ktorým sa už poznala, hoci neboli manželmi.
Život v súčasnosti
Od septembra 2015 žije v Ohel David. Ako vraví: „Mám vyše 90%-nú stratu sluchu a okrem toho veľa iných diagnóz. Nemohla som už ďalej ostať sama v nevyhovujúcom byte. Som spokojná, že tu žijem.“
Aktívne sa zapája do rôznych činností a programov. Venuje sa najmä šitiu. Ak treba opravuje spolubývajúcim drobnosti na oblečení, vyrába darčeky, alebo obšíva plachty pre ležiacich pacientov. Je rada, keď má túto robotu a ešte môže byť užitočná.
Autor: Maja Nikelová
