Stačili tri slová a historikom aj katolíckej obci stačilo. Keď sa pred pár rokmi objavil nápis „arcibiskup je blázon“ na kostole klarisiek v Bratislave, grafiťákom stiekla slza, že na nich znovu budú ukazovať prstom aj tí, ktorí ich už začali tolerovať.
„Moderné grafity považujem za hodnotné a dokážu ma potešiť. No keby niekto napísal niečo podobné na kostol v stredoveku, vytrhli by mu jazyk a upálili by ho,“ porovnáva s úsmevom historik a epigraf Juraj Šedivý z Univerzity Komenského v Bratislave, ktorý sa historickým nápisom a grafitom venuje už vyše desaťročie.
Vandalské nápisy neboli výnimkou ani pred stovkami rokov, objavovali sa na oltároch či sochách svätých. „Ľudia tým vyjadrovali určitú dehonestáciu voči viere ‚tých druhých‘,“ vysvetľuje a dodáva, ako vyzeral vandalizmus kedysi, prečo môžu byť aj grafity kultúrnymi pamiatkami a aký je rozdiel medzi historickými grafitmi a tými dnešnými. Prednášal o tom aj na Detskej univerzite v divadle Aréna.
V jednej ruke pizza, v druhej fixka
Je koniec šesťdesiatych rokov minulého storočia a šestnásťročný Dimitrios prežíva v New Yorku len ďalší pracovný deň. Rozváža pizzu. Nič výnimočné. Napriek tomu o ňom o desiatky rokov neskôr rozpráva celý svet, má podstránku na Wikipédii, dal rozhovor denníku New York Times a inšpiroval sa ním aj film Turk 182!.
