Mal slávu, kariéru, pozvánku na červený koberec v Cannes. Publikum ho zbožňovalo, no v jednej chvíli sa v ňom čosi zlomilo a on pochopil, že jeho misia je iná. Herec ALÍ MAHDI NÚRÍ odišiel do epicentra bojov na juhu Sudánu a začal sa venovať tým, ktorí odmalička nepoznali nič iné len vraždenie. Ujal sa detských vojakov, ktorých prázdne duše napĺňal príbehmi.
V Sudáne ste boli v 90. rokoch populárnym hercom, vypredávali ste divadlá. Prečo ste začali pôsobiť na juhu, kde sa odohrávala krvavá občianska vojna?
Alí Mahdi Núrí
Sudánsky herec a režisér dostal v roku 2012 cenu UNESCO Umelec za mier, čím ho ocenili za začleňovanie detských vojakov a vojnových sirôt v Južnom Sudáne do spoločnosti prostredníctvom divadelných hier.
S nimi začal v divadle al-Bugaa v roku 2000 a stále cestuje po konfliktných zónach aj v iných častiach sveta, kde vystupuje spolu s bývalými detskými vojakmi a sirotami. V predstaveniach, ktoré sú inšpirované sudánskou tradičnou kultúrou, spája folkór a pantomímu.
Vedie aj organizáciu SOS Children’s Villages v Sudáne. Do Bratislavy prišiel v rámci festivalu Nová dráma.
„Mal som kariéru, to je pravda. Denne sa na nás do divadla chodilo pozerať 1300 ľudí. Takto to fungovalo osem rokov. Bol som slávny, ľudia ma poznali z filmov, pozvali ma aj na festival v Cannes, hral som vo filme, ktorý bol v súťažnej sekcii. Vo svojom vnútri som sa však sám seba pýtal, ako dlho môžem robiť tieto veci bez toho, aby som pomáhal iným. Rozhodol som sa, že mám inú úlohu. Pýtal som sa, ako môžem využiť svoju slávu pri pomoci ľuďom. V 90. rokoch som začal oslovovať zdravotnícke firmy a medzinárodné organizácie, aby prišli pomôcť. Bol som na juhu krajiny, vojnu som videl na vlastné oči, nielen v televízii.“
Aké to tam vtedy bolo?
„Pracoval som v organizácii SOS Children Villages, ktorá sa venuje sirotám. Konflikt vždy spôsobí, že mnoho detí príde o rodičov. Pomáhal som vo veľkých táboroch, v nemocniciach. Nosil som im jedlo, zažil som, aké to je, keď mi v rukách umierali deti. Spočiatku som to poznal len z obrazovky, ale keď som v druhej polovici 90. rokov prišiel do juhosudánskeho mesta Wau, bolo to pre mňa veľmi reálne.“
Pomáhali ste ľuďom, ktorých vláda v Chartúme označovala za separatistov. Nemali ste s ňou problém?
„Chodil som priamo za ľuďmi v núdzi, za deťmi a ženami. Neriešil som politické ani vojenské záležitosti, problémy s našou vládou som preto nemal. Samozrejme, prostredie nebolo bezpečné, ale ľudia ma spoznávali ako herca a vychádzali mi v ústrety. Stretával som sa s rebelmi, rôznymi milíciami, s vládnymi vojakmi. Videli, že môj program pomáha deťom, ktoré majú rodičov na oboch stranách konfliktu. Bol som akýmsi mostom medzi komunitami, medzi znepriatelenými kmeňmi. Vo vojne nikdy neviete povedať, ktorá strana je na vine. Pomáhal som ľuďom v núdzi, politika ma nezaujímala.“
V roku 2000 ste s deťmi začali robiť divadlo. No nehovoríme o obyčajných deťoch. Ako k tomu došlo?
„Vtedy sa začalo rokovať o ukončení bojov. Pri týchto rokovaniach som nebol, ale mal som program v meste Malakal. Videl som, že armádu aj povstalcov opúšťa mnoho detských vojakov, ktorých sústreďovali v táboroch. Len v Malakale to boli tisíce ľudí. Požiadal som miestne úrady, aby mi dali pôdu. Vyhoveli mi a ja som postavil tábor. Tie deti si prežili rôzne spôsoby zneužívania, roky museli bojovať. Vláda sa ich snažila začleniť do spoločnosti, ale bolo to veľmi ťažké, keďže medzi povstalcami strávili aj desať rokov a nič iné ako boj ich nenaučili. Jedno z detí mi hovorilo, že k povstalcom sa pridalo v ôsmich rokoch, keď sme sa stretli, malo šestnásť.“
Ako rozmýšľa dieťa, ktoré bolo vychovávané ako vojak?
