V dôsledku okupácie Československa zostalo v cudzine alebo opustilo svoju vlasť v rokoch 1968 a 1969 až 70 000 Čechov a Slovákov. Ďalšie tisíce odišli počas normalizácie. VILIAM KLIMÁČEK zachytil osudy viacerých emigrantov v románe Horúce leto 68, ktorý pretavil aj do divadelnej hry s podtitulom Ako sme utekali.
Keď prišli sovietske tanky do Československa, mali ste len desať rokov. Prvú časť svojho profesionálneho života ste však prežili v časoch normalizácie. Nikdy ste neuvažovali o emigrácii?
Nie. Už len preto, že môj brat v roku 1983 odišiel do západného Nemecka. Bol hudobníkom a veľmi ťažko to tam niesol. Nakoniec spáchal samovraždu. Na jeho pohreb pustili len mamu, ja som musel zostať doma s otcom, zrejme sa súdruhovia báli, aby sme všetci neušli.
Môj vzťah k bývalému režimu bol odvtedy veľmi, veľmi chladný. Ale myslím si, že každá slovenská rodina má nejakú emigračnú stopu, odchádzalo sa za prácou pred sto rokmi aj dnes.
Vo vašom dokumentárnom románe Horúce leto 68 Anna ošedivie cez noc, počas ktorej s manželom musia prijať rozhodnutie, či pošlú v auguste 1968 dcéru s malým kufríkom do Viedne. Keď sa mladá študentka Alena na brigáde v hruškovom sade v izraelskom kibuci dozvie, že do Československa prišli okupačné vojská, sadne si na zem a začne jesť hlinu. Sú tieto príbehy autentické?
Áno, všetky tieto príbehy sa stali. Postavy sa, pochopiteľne, volali inak. Ten, čo ošedivel z noci do rána, bol otec dvoch synov. Keď mu večer oznámili, že na druhý deň odchádzajú do zahraničia, ráno sa zobudil šedivý. Všetko sú to skutočné udalosti, akurát románovo zhustené.
Čo bolo impulzom na napísanie knihy o emigrantoch v roku 1968?
