Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa bol celé leto 1968 reálnou hrozbou, no keď k nemu naozaj došlo, československých lídrov to zaskočilo. „Boli presvedčení komunisti. Do ich mentálneho sveta nepasovalo, žeby Sovieti mohli na nich poslať tanky,“ vysvetľuje pre SME historik Oldřich Tůma z Ústavu pre najnovšie dejiny Českej akadémie vied.
V akom stave sa nachádzala v druhej polovici 60. rokov československá spoločnosť, čo podnietilo liberalizáciu komunistického režimu?
Snahy zracionalizovať a možno aj zhumanizovať politický systém v Československu sa objavili už niekedy v roku 1963, keď sa uskutočnila rehabilitácia aspoň niektorých obetí politických procesov z 50. rokov, došlo tiež k uvoľneniu v umení a kultúre.
Tieto plánované reformy v žiadnom prípade nemali destabilizovať komunistický režim, ale ho zefektívniť. A spoločnosť, hoci nemala žiadne očakávania, sa dala do pohybu.
Prvý tajomník KSČ a prezident Antonín Novotný nebol obľúbený vo verejnosti, ale ani medzi straníckymi funkcionármi. U Slovákov boli motívy zjavné, čo však prekážalo na ňom Čechom?
Novotný nemal porozumenie pre slovenské snahy o federalizáciu. Bol zvyknutý, že sa vládne z jedného miesta a všetky pokusy o zmenu mu pripadali zbytočné.
Ale nebol obľúbený ani medzi Čechmi, lebo to bol človek nevzdelaný. Zle artikuloval, takže vznikalo o ňom množstvo vtipov. Jeho popularita bola naozaj nízka.

Dubčekova voľba za prvého tajomníka strany v 5. januára 1968 prešla v predsedníctve KSČ o jediný hlas. Prečo si ho vybrali? Bolo to tak, ako sa po rokoch vravelo, že nevýrazný Saša nikomu neprekážal?
Možno to vnímať ako kompromisnú voľbu, ale tých faktorov tam bolo viac. Bol Slovák, čo zodpovedalo tomu, ako sa vytvorila opozícia proti Novotnému. Možno na neho ukázal samotný Novotný, keď ho označil za nacionalistu a Dubček zdvihol hodenú rukavicu, aby sa bránil.
V tom čase však Dubček nebol žiadnym vodcom reformného krídla, ktorý zhromaždil okolo seba podporovateľov a snažil sa chopiť moci.