Ladislav Szalay
- V rokoch 1968/1969 som šéfoval v redakcii Roháča. Normalizácia ma z funkcie odvolala, dostal som zákaz pracovať v tlači, rozhlase a televízii, ako aj v odbore kultúry a školstva. Zákaz trval do konca socializmu.
BRATISLAVA. Večer 20. augusta prišili Janko a Eva, moji priatelia. Stretli sme sa s úmyslom vymyslieť spoločnú septembrovú dovolenku.
V obývačke sme si rozprestreli veľkú mapu Stredomoria a ponukové katalógy Čedoku, Tatraturu a Autoturistu.
Dohodli sme sa na Turecku. Vtom nás prekvapil hrmot na ulici. Dunajské nábrežie bývalo okolo polnoci tiché, pokojné. Vyšli sme na balkón a zistili, že ten hluk pochádza z tankov, ktoré sa v jednom prúde hnali smerom od mesta ku Karlovej Vsi.
„Asi cvičenie,“ povedal Janko a vrátili sme sa k nášmu zámeru. Dohodli
sme miesto i termín zájazdu a pekne sme sa rozlúčili. Oni naštartovali auto a cez tunel odišli domov na vtedajšiu Februárku. Ešte mi potom zavolali, že šťastlivo prišli domov, že Eva šoférovala a že po ceste stále stretali tanky.
O druhej v noci som sa z rozhlasu dozvedel, že Varšavská zmluva nám poskytla bratskú pomoc na záchranu socializmu.
Prvý kontakt
Ráno som po krátkom spánku vstal zavčasu. Naštartoval som voz, keď z brány vybehla pani Líza, kaderníčka, moja rovesníčka. Chcela sa dostať do roboty, ale z balkóna videla, že električky nepremávajú. Pravdaže som ju vzal.
