Miroslav Pius na chalupe v Nemčiňanoch – symbolicky v tričku s číslom 68 – zanietene vyťahoval spomienky na to, ako vyzerala Pražská jar v Bratislave.
Čo ste robili v roku 1968?
Končil som štúdium slovenčiny a dejepisu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Už v mladosti som písal básne, chcel som sa stať spisovateľom. Ale takmer som nedoštudoval, v treťom ročníku som mal namále.
Čo ste vyviedli?
V roku 1965 povolili súdruhovia v Bratislave študentský karnevalový sprievod. S Mišom Sulírom sme si vyrobili transparent s nápisom: Soudruzi, udelejte si karneval, ja vám věřím, váš Antonín Novotný.
Doslova sme opísali, čo povedal v prejave, ktorý vyšiel v Mladej fronte. Lenže s transparentom sme sa postavili hneď na začiatok sprievodu filozofov za živého somára, ktorého držali na ohlávke dvaja telocvikári.
Požičali si ho zo zoo. O desať minút za nami prišli dvaja chlapi v klobúkoch a dôrazne nás požiadali, aby sme odišli s transparentom inam. Neposlúchli sme.
O niekoľko dní si nás predvolal na koberec prodekan filozofickej fakulty Ľudovít Pezlár a hrozil nám vylúčením zo školy. Zastala sa ma však katedra histórie a profesor Miloš Gosiorovský, ktorý mal autoritu a tešil sa úcte aj na ÚV KSS. A tak sa mi ušlo iba prísne pokarhanie od prodekana Pezlára.
V súvislosti s Pražskou jarou sa hovorí aj o bratislavskom predjarí. Vnímali ste ako študent politický odmäk?
Vedeli sme, že sa niečo deje a že nám profesori nehovoria o všetkom, lebo nemôžu. V šesťdesiatom šiestom roku sme založili historický krúžok.
Formálne bolo jeho predmetom rozvíjanie učiva, ale v skutočnosti sme organizovali besedy s hosťami ako Pavol Števček, Juraj Špitzer, Roman Kaliský z Kultúrneho života – pre nás to boli ikony, Ďalej to boli ekonómovia Hvezdoň Kočtúch a Viktor Pavlenda či redaktor pražských Literárnych novín Ivan Klíma.
Zaujímali nás otázky, ktoré v tom období prestávali byť tabu: ako vyzeral proces s buržoáznymi nacionalistami Husákom a Novomeským, prečo je zakázaná tvorba básnikov katolíckej moderny ako Rudolf Dilong a podobne. Vydržali sme asi do konca roka 1967, potom nás asi niekto „nabonzoval“ a museli sme skončiť.
Ako ste sa dostali do rozhlasu?
V júni 1968 som končil štúdium, ale už v marci uverejnil Československý rozhlas v Bratislave konkurz na obsadenie pozície literárneho redaktora. Vyhral som ho, ale keďže som ešte som nemal hotovú diplomovku ani štátnice, dohodli sme sa na polovičnom úväzku. Od 15. júna som už pracoval ako redaktor.
Rozhlas sídlil vtedy na Zochovej ulici, ale niektoré redakcie vrátane literárnej na vtedajšom Leninovom námestí (dnes Jakubovo).
Čo sa vám vybaví pri spomienke na 21. august?
