Je pondelok 21. augusta 1848 a príchod prvého parného vlaku z Viedne do Bratislavy je takou výraznou udalosťou, že preň museli zaviesť niekoľko zmien. Niektoré boli čisto psychologické, iné prísne technické.
Predovšetkým preto, že rozprávať sa o vlakoch bolo v 19. storočí priam šialené. Vo Veľkej Británii odporcovia dokonca tvrdili, že vlaky chodia príliš rýchlo a mali by ich zakázať. Inak sa vraj ľudia z toľkej rýchlosti zbláznia a sliepky prestanú znášať vajcia, keď uvidia vlak rútiť sa kúsok od ohrady.
Síce sa nepotvrdila ani jedna sťažnosť, no aj potom bolo čo kritizovať. Zranenia pribúdali na dennom poriadku, pracovať štyridsať hodín vkuse bolo celkom bežné a rušňovodiči mali výrazné omrzliny. Nemali totiž kabínu a celú službu museli stáť nekrytí pod holým nebom. Pršalo na nich, snežilo a neustále fúkalo. Vraj nemôžu sedieť, aby príliš nespohodlneli.
„Bola to veľmi riskantná práca, za ktorú dostávali pomerne nízku mzdu,“ hovorí Jiří Kubáček, ktorý dvadsať rokov viedol železničné múzeum.
Národ začal premýšľať v minútach
Ibaže na to, aby sa takýto životu nebezpečný špás vôbec spustil z Viedne do Bratislavy, bolo treba spraviť ešte inú pragmatickú vec. Spojazdniť prvú telegrafnú linku v Uhorsku. Pre vlakovú dopravu bola kľúčovou. Stanice medzi sebou nemali elektrické spojenie, a tak im ostávalo dorozumievať sa jedine telegrafom.
