Štefan Jorík sa narodil vo februári 1921 na Horných Pasekách pri Brezovej pod Bradlom. Do ľudovej školy chodil šesť rokov denne tri kilometre tam a tri kilometre späť.
Neskôr chodil štyri roky do tzv. meštianky do Brezovej pod Bradlom, čo bolo ešte ďalej. Všetko bez zimníka a podľa vlastných slov ani deň nevymeškal. Prvý zimník dostal až keď chodil druhý rok do obchodnej školy v Skalici.
Dvojročnú obchodnú školu v Skalici si Štefan vybavil sám. Rodičia s ním nemali presný plán, tak Štefan prevzal iniciatívu a vybavil si v škole pohovor. Keď ho prijali, rodičov presvedčil k nástupu na školu tak, že sa vzdal svojej časti z majetku.
Po absolvovaní školy v roku 1939 nastúpil do banky v Senici. Až neskôr, popri práci a vlastnej rodine, začal pamätník diaľkovo študovať vysokú školu ekonomickú a promovaný bol už ako štyridsaťročný.
Druhá svetová vojna
Obchodnú školu v Skalici Štefan skončil v období vzniku Slovenského štátu. „Boli sme čisto chlapčenská trieda a až na nejakých dvoch sme nesúhlasili so spojenectvom s fašistickým Nemeckom.“
Post Bellum
je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.
Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.
Do práce nastúpil v Senici, kde pôsobila Hlinkova strana, Hlinkova garda a aj nemecké nacistické spolky.
„Nejaké osobné nebezpečie tu ale nebolo – navzájom sme si rozumeli.“ Maximálne desať percent obyvateľstva bolo takých, ktorí inklinovali k fašizmu. S kýmkoľvek sa stretol na ulici, mohli sa otvorene porozprávať o tom, že nesúhlasia s vtedajším spojenectvom.
Počas vojny Štefanov zamestnávateľ opakovane vybavoval odklad od narukovania.
Fungovalo to tak až do januára 1945, kedy mu jeho šéf - riaditeľ pobočky banky oznámil, že má pre neho smutnú správu, že dostal zamietnutý ďalší odklad a musí narukovať. Štefan ho vtedy upokojoval, nech si z toho nerobí problém.
„Ja nemusím a nebudem narukovať, mám kontakty na partizánov“ - hovoril som mu. To som však povedal o ôsmej ráno. O desiatej bola vyhlásená všeobecná mobilizácia.“
Celá Senica sa zhromaždila na námestí, boli tam aj Štefanovi kamaráti, ktorí sa vrátili z vojny. Vzájomne riešili, čo kto bude robiť. Štefan sa držal svojho rozhodnutie, že nechce narukovať.

Pridal sa k partizánom
V senickej lokalite fungovali partizáni pod vedením Jána Reptu. Ten od roku 1943 vytváral partizánske skupiny - najprv robil nábor dobrovoľníkov v lokalite, potom ich bral na výcvik na východ.
Z Jána Reptu sa neskôr stal zástupca veliteľa v druhej brigáde Milana Rastislava Štefánika a zúčastnil sa aj na oslobodzovaní Brezovej pod Bradlom.

Partizánska skupina Jána Reptu sa orientovala najmä na vykonávanie prekážok v činnosti nemeckých vojakov, ale pritom chránila miestne obyvateľstvo pred útokmi Nemcov a slovenských gardistov.
Pre túto činnosť využívala partizánska skupina aj pomocníkov z radov občanov, najmä na udržiavanie osobných kontaktov, prevádzanie dobrovoľníkov do partizánskej skupiny, zásobovanie potravinami, prípadne ošatením a odovzdávaním dôležitých informácii o jednotlivých akciách Nemcov a gardistov.
„Túto činnosť som vykonával aj ja, keďže som nemal vojenský výcvik“ spomína Štefan.
Záchrana amerických letcov
V tejto lokalite, kde sa sústreďovali miestni partizáni boli zostrelení aj letci spojeneckých lietadiel z Ameriky.
Pomoci sa im dostalo u rodiny Jána Bachara. Ten podľa pamätníka v určitom momente ukrýval aj 30-40 ľudí naraz. Následne zostrelených Američanov rozdeľovali po jednotlivých domoch na okolí. Takto sa dostali letci aj k Joríkovcom.
„U mojich rodičov bol v januári 1945 ubytovaný Owen Sullivan, ktorý bol členom posádky zostreleného lietadla pri Myjave a neskoršie, v marci 1945, John Zebrowski, člen posádky lietadla havarovaného v Jablonici.“
Owen M. Sullivan spolu s ďalšími zostreleným letcom, Eugenom R. Hodgeom, sa rozhodli ísť v ústrety ruskej armáde, ktorá sa postupne približovala zo stredného Slovenska na západné.
Prišli však len na Brezovú pod Bradlom k rodine Papánkovcov, kde ich však chytili nemeckí vojaci a nakoniec sa dostali do nemeckých koncentračných táborov.
Nikto nezradil
Ďalší americkí letci John T. Zebrowski, Leonard Chekirda a Gus W. Chakos, ktorí boli ubytovaní u Martina Joríka, Jána Joríka a Pavla Koblišku, sa dostali taktiež do rúk nemeckých vojakov SS, ktorí vykonávali prieskum v osade Horné Paseky. Títo americkí letci opustili uvedené rodiny a vydali sa smerom do najbližšieho lesa.

Nemci však už boli blízko, spozorovali ich a výstražnými výstrelmi týchto letcov zastavili. Aj oni sa dostali do nemeckých koncentračných táborov.
Rodiny, ktoré ukrývali amerických letcov mali šťastie, keďže Nemci nevyšetrovali týchto občanov, ale iba letcov, ktorí neprezradili, kto ich ukrýval.
Všetci uvedení americkí letci prežili koncentračné tábory a šťastlivo sa dostali po oslobodení k svojim rodinám v USA. Po skončení vojny udržiavali korešpondenčný kontakt a neskôr aj osobný kontakt, keď viackrát navštívili svojich záchrancov.
V roku 1998 priši na jeden týždeň do Štefanovej rekreačnej chalupy v Horných Pasekách – traja letci s rodinnými príslušníkmi. O niekoľko rokov neskôr prišiel už len John Zebrowski.
Žiaľ s návštevou Johna T. Zebrowského sa skončili návštevy týchto amerických letcov na Slovensku a prerušili sa aj písomné kontakty. Informácie o úmrtí niektorých letcov prišli oneskorene.
„Obávam sa, že väčšina z nich už nežije, hoci všetci z tých, ktorí ma navštevovali, boli o dva až štyri roky mladší ako ja. Často na nich spomínam.“

Úplná dôvera
O ukrývaných Američanoch pamätník pomáhal napísať knižku V náručí kopaníc, ktorú nechali spolu so susedom preložiť aj do angličtiny. Dnes je už kniha dávno rozpredaná.
Téma zostrelených Američanov nad Slovenskom je aj predmetom dokumentu: The Final Mission, kde sa zdokumentované spomienky ôsmich zostrelených Američanov, ktorí ešte žili v čase natáčania filmu.
Medzi zdokumentovanými sú aj vyššie uvedení zachránení: Eugen R. Hodge, John T. Zebrowski a Leonard Chekirda.
„Americkí letci sa na kopaniciach mohli slobodne pohybovať, dennodenne sa spolu stretávali. Nemali strach, že by ich niekto prezradil Nemcom. Dokonca v Prietrži, v našej dedine, sa robili občas zábavy mládeže a Štefan Bachár priviedol svojich kamarátov, amerických letcov, na jednu z nich. Radi sa zabavili, radi kurizovali, boli to pekní chlapci a samozrejme, že aj našim dievčatám sa páčili. A nič sa nestalo. Vládla tu úplná dôvera.“
Štefan z toho vyvodzuje krásne posolstvo: „Sme ľudia žijúci na tejto zemeguli, žijeme tu spolu a máme povinnosť starať sa navzájom o lepší život ľudí. Mali by sme to uprednostňovať pred osobnými záujmami, hrabivosťou za peniazmi a majetkom.
Vidíme to dnes, najšpičkovejší pracovníci vo svete nevedia medzi sebou komunikovať a dohodnúť sa. Budú si cez média odkazovať miesto toho, aby si sadli za stôl a rokovali.
Všetko na tejto zemi sa dá vyriešiť, keď ľudia chcú. A Aj v rodine, ak chceme aby fungovala, ľudia si musia vedieť veci vydiskutovať - rovnako je to v rámci obce, mesta, republiky a celého sveta.“
Kolektivizácia a komunizmus
Na kopaniciach nebolo cítiť nástup komunizmu až do kolektivizácie. Podľa tvrdenia pamätníka však zakladanie družstiev nesprevádzali násilnosti ako na iných miestach Slovenska.
Avšak keď hospodár nesplnil predpísané dávky naturálií tak bol vyhlásený za úpadkového a jeho majetok bol skonfiškovaný. To sa stalo aj jeho najstaršiemu bratovi, ktorý ostal na gazdovstve.
Štefan pokračoval vo svojej bankovníckej kariére a celkovo pracoval v bankovníctve v rôznych funkciách 46 rokov – 18 rokov v Senici a 28 rokov v Bratislave.
Stal sa námestníkom generálneho riaditeľa a cez ruky mu prešla väčšina úverov pre komunistické hospodárstvo. Za svedomitú prácu bol odmenený Radom Práce.
Príbeh spracovalo Post Bellum SK vďaka podpore US embassy.
Autor: Eva Pevná

Beata
Balogová
