ŽILINA. Na Mariánskom námestí v Žiline je napoludnie rušno. Skupina ľudí si obzerá dievčinu s dlhým vrkočom a krojovanou stužkou na sukni, ktorá ponúka čerstvo upečené bagety.
Ďalšia, navlas podobná prvej, má v rukách košík červených jabĺk. Ľudia obdivujú jej šaty. Obe stoja blízko nevesty v svadobnom kroji a jej ženícha.
Zafúka vietor a dievčence aj nevesta so ženíchom za radom padajú. Neprišla však žiadna víchrica. Ich telá sú zo šúpolia.
Zákazníci, ktorí sa prišli pozrieť na trh tradičných ľudových remesiel, začnú postavičky zo šúpolia v stánku naprávať. Naokolo sú aj ďalšie stánky, ktoré ponúkajú výrobky z cínu, vosku či hliny.
Najväčší rad sa však tvorí práve pri šúpolienkach. „Aj dcére som povedala, ak sa chceš venovať ľudovým remeslám, ale chceš zarobiť, musíš robiť šúpolienky,“ hovorí Milada Maszayová, ktorá ich vyrába od útleho detstva.
Dobré tradície nechcú obete Čítajte Rodinná tradícia
Maszayová žije v Pustých Úľanoch a na jarmoky počas roka veľmi nechodí. Už niekoľko rokov nevynecháva jedine jarmok v Trnave, ale len preto, aby videla, čo sa ľuďom páči, a prispôsobila tomu svoju výrobu.
Šúpolienky vyrábala aj jej mama Emília Schwarzová, ktorá k tomu pričuchla na kurze. Ako dieťa Maszayová chcela mame pomáhať, ale v puberte si dala od šúpolienok pauzu. „Videla som, že kamarátky sa hrajú vonku a ja som musela ísť pomáhať mame. To ma hnevalo,“ spomína.
