Na živote Dominika Praženicu sa zásadným spôsobom podpísala vojna. Prierez jeho životného príbehu to viackrát potvrdzuje. Dominik sa narodil 2. januára 1924 v Liptovských Revúcach, v časti Dolné Revúce, ako tretie dieťa Vendelínovi Praženicovi a Paulíne, rodenej Strakovej.
Jeho otec nešťastnou náhodou stratil zrak a preto len 14 ročný Dominik, musel ako najstarší syn prebrať za rodinu zodpovednosť.
„V tom roku som odišiel robiť do lesa pri Starých horách. Bolo si treba vedieť uvariť, aj oprať, všetko. Ej, bol to tvrdý chlebík, keď som s chlapmi musel celé dni ťahať bruchačku , aby som niečo zarobil.
Jedného dňa za mnou prišiel predák a zakričal: ‚Praženica, poď dole z bánu! Veď ty tu nemôžeš robiť, máš chodiť do školy. Úrady ma kvôli tebe naháňajú.“
Dominik sa síce vrátil do školských lavíc, ale najskôr ako to išlo, začal opäť pracovať. Rodine sa vtedy už žilo o čosi ľahšie, keďže otcovi sa podarilo vybaviť invalidný dôchodok.
Služba v armáde počas vojny
Post Bellum
- je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.
- Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.
- Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
- Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.
Po vypuknutí vojny žila rodina relatívne pokojne, keďže hrôzy vojnového konfliktu sa ich spočiatku nedotýkali. Dominik sa doma zdržiaval len málokedy.
„Už v 16. rokoch som mal riadny pracovný pomer. Robil som v štátnych lesoch a
neskôr na stavbe železničnej trasy Banská Bystrica – Diviaky. Pracoval som na betónovaní veľkých tunelov, buď som vyvážal kamene alebo som bol pri miešačke.“
Relatívne pokojná situácia v rodine sa zmenila, keď prišiel Dominikovi prišiel domov povolávací rozkaz. Mal si odslúžiť prezenčnú vojenskú službu, pričom situácia a atmosféra v krajine sa stále zhoršovala. Zásadný obrat v armádnej službe nastal vypuknutím Slovenského národného povstania a obsadzovaním Slovenska nemeckou armádou.
„Narukoval som do Brezna nad Hronom, odtiaľ sme mali v septembri 1944 ísť na Červenú Skalu a vymeniť prvú líniu. No hneď ako sme dostali rozkaz, poručík roty povedal: ‚Vojaci, musíme sa vzdialiť, lebo tu je 8000 nemeckých vojakov. Nechceme dokázať to, aby tu bola ľudská jatka! Musíme sa rozísť po dedinách!‘ Keby Nemci zaútočili, mali by zdrvujúcu prevahu nielen na Červenej Skale, ale aj v Brezne nad Hronom.“
Slabo vycvičení vojaci sa teda museli presunúť popri toku Hrona. Avšak skutočne ťažké chvíle pre nich len začínali.
„Išli sme z Brezna nad Hronom smerom na Banskú Bystricu, aby nás Nemci nedostali do rúk. Keď sme prišli do Šalkovej, padal dážď a sneh a fúkal vietor! Keďže už bola polnoc, chceli sme si oddýchnuť, ale už asi okolo štvrtej ráno nás veliteľ zobudil so slovami: ‚Vojaci, nerobte paniku! Kým ma vidíte, nebojte sa! Ale keď ma nebudete vidieť, buďte bdelí, ostražití, priami a úprimní! Bojujte každý na vlastnú päsť a nedajte sa zajať Fritzom!‘“

Vojaci sa však zakrátko na to rozutekali do okolitého kraja medzi civilistov.
„Utekali sme domov cez kopce a na Ploskej nás objavilo nemecké lietadlo – dvojtrupák. Spustilo krížovú paľbu z guľometu! Bol od nás len 50 metrov, nemali sme proti nemu žiadnu šancu. Hodil som sa do takej brázdy a schoval som sa. Cítil som sa, ako by som bol 2 metre pod zemou! Našťastie sme sa ale zachránili.“
Dominikovi sa podarilo prísť do rodnej dediny na Liptov. Netušil však, že skúsenosti s ostrými bojmi pre neho ešte ani nezačali.
Stretnutie s Makarenkom
Dominik bol pár dní doma v Liptovských Revúcach na úpätí Veľkej Fatry. Po potlačení povstania z miest do horských oblastí to bola lokalita, kde sa začali objavovať slovenskí aj sovietski partizáni.
„Raz som v diaľke za dedinou videl osamoteného muža. Keď sme sa stretli, prehovoril na mňa po rusky. Bol veľmi dobre informovaný a zorientovaný. Podľa toho, na čo sa pýtal, dobre poznal okolie a zistil, že mi môže dôverovať. Hneď ma aj poveril úlohou.“
Záhadným mužom bol partizánsky veliteľ kapitán A. Makarenko. Ten poveril Dominika zaniesť depešu inej hliadke v doline a tak sa dostal do partizánskej skupiny operujúcej na Liptove.
„Dostal som sa do čaty pod velením Komanického. Našou úlohou bolo robiť

prepady. Vyhadzovali sme mosty, cesty, a tak podobne. Robili sme všetko preto, aby sme Nemcom zabránili postup a zamestnávali ich.“
Dominik s partizánskou skupinou strávil ťažkú jeseň a zimu v liptovských horách. V skupine mal úlohu nabíjača-guľometníka, v akciách teda vždy nasadzoval holý život. Keď prišli nemecké vojská s ťažkou technikou, prežívali vojaci aj civilisti v horských dedinách najťažšie chvíle.
Dedina Liptovská Osada, ktorá ležala na hlavnej ceste a cez ktorú prechádzala úzkorozchodná železnica, na to výrazne doplatila. Nemecké veliteľstvo vedelo, že v obci ľudia pomáhajú partizánom a je pre ich nepriateľa strategickým miestom.
„Preto tam Nemci poslali tanky – Tigre. Boli štyri hodiny popoludní, možno pol piatej, keď na Osadu poslali zápalné strely. Bolo to v časti smerom na Revúcu a ten kút vtedy celkom vyhorel.“
V blízkosti sa síce zdržiavali partizáni, ale proti ohromnej technickej prevahe nemali najmenšiu šancu.
„Ej, ale nám bolo horúce! Vtedy bol čardáš! Ako kto mohol, tak utekal. My sme sa dostali do Revúcej, iní do Korytnice. Kapitán bol ranený do ľavej ruky.“ Povstalci tak boli vytlačení ešte vyššie do hôr.
Táto situácia bol síce náročnejšia, ale pre Dominika lepšia, lebo boj sa presunul do miest, ktoré poznal, čo bola výhoda nielen pre neho, ale aj pre celú skupinu.
„Prišli sme do Revúc a veliteľ sa ma opýtal, kde by bolo najlepšie miesto na pozorovanie. Ukázal som mu na skaly, ktoré ležali vysoko nad dedinou. Odtiaľ bol vynikajúci výhľad nielen na celú dedinu, ale aj ďaleko do doliny smerom k Ružomberku a do hôr, k Donovalom.“
Partizáni vo výhode
Partizáni tak získali výhodné stanovisko, odkiaľ videli pohyb nemeckých jednotiek. Raz zbadali, ako sa do dediny blíži prieskumná skupina vojakov Wehrmachtu, ktorí mali zistiť situáciu v Revúcach.
„Mali sme ich ako na dlani, mohli sme z hory urobiť krížovú paľbu a veru by tí deviati neušli. Keby sa však z prieskumu neboli bývali vrátili, Nemci by poslali do dediny tanky, tak ako to urobili v Liptovskej Osade a bolo by.“
Partizánske skupiny boli síce v lesoch roztratené, ale nemecké jednotky citeľne zamestnávali. Boje na východe prebiehali ďalej a správy o blížiacom sa fronte dochádzali aj do hôr, čo tamojším bojovníkom dodávalo silu. Partizáni preto zohrali významnú úlohu aj pri oslobodzovaní dolného Liptova a Ružomberka.

„Podarilo sa nám udržať strategické miesto v Hiadeľskom príslope. Keď sa Nemci začali zakopávať pri Osade, my sme už hore mali horské mínomety. Keď sa veliteľ roty na Hiadli pozrel do zrkadielka, videl ako sa Nemci pohybujú .
Zobral tušku, odmeral si a dal príkaz horskému mínometnikovi na Hiadeľskom príslope: ,Páliť!´ Mal to odmerané. Presne tam, kde sa začali zakopávať, presne tam padla tá mína!“
Výhoda v podobe znalosti terénu a lokality bola pre partizánov rozhodujúca. Hoci mnohokrát čelili veľkej prevahe, znalosť terénu využili na maskovanie či útek. Jednotka sa na Veľkú noc 1945 presunula do Korytnice a odtiaľ do hôr na hrebeň Veľkej Chochule v Nízkych Tatrách.
„Nemci z nás boli zúfalí. Keď prišli do Korytnice, kde sa naši ukrývali, hovorili si medzi sebou: ‚Achtung! Achtung! Každá čačina strieľa!‘ Veru, tak si o nás podávali správu.“
V lesoch a na horách bolo stále veľa snehu a veľmi ťažký pohyb a nechýbalo veľa a partizánsky odpor by bol definitívne potlačený. Zakrátko sa však bojovníci z hôr dočkali oslobodenia Donovál, kam mohli zísť.
Z vojny na vojnu
Po skončení vojny Dominik veril, podobne ako každý iný, kto hrôzu vojnu zažil, že s bojmi bude mať na celý život pokoj. Netrvalo však dlho a o necelé dva roky po návrate z hôr musel opäť narukovať.

Prišiel mu totiž povolávací rozkaz, aby doslúžil prezenčnú vojenskú službu, ktorá bola povstaním prerušená. Narukoval do ženijnej roty, ktorá sídlila v Komárne, kde mal stráviť pol roka. Na Dukle však bolo treba odmínovať rozsiahle územia, a tak rotu presunuli tam.
„Bola to náročná úloha, pretože nášľapné míny boli skryté veľmi starostlivo a husto. Niekedy sme za celú službu prešli len niekoľko metrov, museli sme to robiť veľmi opatrne. Mali sme tam však jedného poddôstojníka, ktorý bol na to macher. Ten sa iba plazil a jemne búchal po zemi.
Mína, keď sa aktivovala, vyskočila spod zeme a vybuchla nad ním. Jemu sa nič nestalo. Raz nevyčistil územie pod sebou dostatočne dôkladne a ako sa postavil a urobil pol kroka, zabudnutá mína ho rozmetala.“

Dokončenie vojenčiny bolo pre Dominika „spestrením“, keď na čas prerušil svoje neľahké zamestnanie, do ktorého nastúpil po vojne.
Spočiatku si totiž nemohol nájsť v rodnej obci prácu. Zistil, že v ostravských baniach hľadajú pracovné sily, tak po stopách svojho otca odišiel pracovať do bane.
„Tam som s malou prestávkou pracoval skoro štyri roky, do roka 1949, keď sa mi tiež stal úraz. Prišiel som skoro o dva prsty na ľavej ruky, mal som na nej 39 stehov.“
Po návrate do rodnej obce síce hneď pracovať nemohol, ale zakrátko sa mu podarilo posunúť svoj osobný život k lepšiemu. V máji toho roku sa totiž oženil s mladou ženou Máriou, pochádzajúcou zo Stredných Revúc. Dvojica si postavila dom neďaleko Dominikovho rodiska a narodili sa im dvaja synovia.
Dominik sa vrátil k profesii, ktorá ho sprevádzala od mladosti. Začal pracovať ako pilčík v lesnom závode v Ružomberku. Vystriedal tam viacero pozícií a strávil tam celý aktívny pracovný život až do odchodu na dôchodok v roku 1987. Aj v dnešných nepokojných časoch vie akou drahou cenou bol vybojovaný mier. Preto by sa už podobného konfliktu nechcel dožiť a nepraje ho nikomu ani zakúsiť.
Deň vojnových veteránov
11. novembra 2018 organizujeme verejnú zbierku ku Dňu vojnových veteránov, ktorou si pripomíname ukončenie bojov 1. svetovej vojny.
Výťažok zo zbierky bude použitý nielen na zdokumentovanie ďalších príbehov vojnových veteránov, povstalcov a odbojárov, ale aj na zrealizovanie zážitkových workshopov pre deti, aby sa o príbehoch dozvedeli.
Vďaka naším hlavným partnerom Nadácia Orange, Fond na podporu umenia a Fond na podporu kultúry národnostných menšín budeme mať k 9.11. zrealizovaných od januára už 70 workshopov pre základné a stredné školy, a teda naplnené počty z projektov.
Už teraz však máme do konca roka naplánovaných ďalších 25 workshopov. Nové termíny stále pribúdajú. Aj preto realizujeme verejnú zbierku Deň vojnových veteránov.
Prispejte a pripnite si spolu spolu s nami 11.11. na Deň vojnových veteránov, vlčí mak. Dobrovoľníkov s kasičkami nájdete priamo v uliciach týchto slovenských miest: Bratislava, Košice, Trnava, Banská Bystrica, Žilina, Prešov, Nitra, Trenčín, Banská Štiavnica, Humenné, Zvolen, Poprad, Rimavská Sobota a Liptovský Mikuláš.
Prispieť ale môžete aj online >>> postbellum.darujme.sk
Bližšie informácie o miestach konania zbierky nájdete na internetovej stránke:
Autor: Ján Golian

Beata
Balogová
