Ak by sa Česi a Slováci pred osemdesiatimi rokmi postavili na odpor, oba národy by to mentálne posilnilo, tvrdí v rozhovore pre SME vojenský historik MILOSLAV ČAPLOVIČ.
Mohla a mala podľa vás v roku 1938 československá armáda Nemcom vzdorovať?
Podľa mňa áno. Prijatie diktátu veľmocí, ktorý vzišiel z mníchovskej konferencie na sklonku septembra 1938, považujem za zlyhanie našich politikov.
Celý priebeh druhej svetovej vojny by možno vyzeral inak a brániť spoločný štát aj za cenu obetí by dodalo vzájomným vzťahom Čechov a Slovákov celkom iný rozmer.
Čo nám takto zostalo? Abdikácia prezidenta Beneša, ktorý po Mníchove odletel na Západ, alebo druhý pohľad - dýka do chrbta od Slovákov v marci 1939, hoci v tom čase už veľa možností na záchranu okyptenej republiky nezostávalo.
Práve hrozba veľkého počtu obetí a takmer bezvýchodisková situácia po zrade západných spojencov však bola pre vtedajšie československé politické elity kľúčovým argumentom, aby ustúpili nátlaku.
Po vojne sa objavili úvahy, že Praha mohla dopadnúť ako Rotterdam, ktorý Nemci po invázii do Holandska v máji 1940 zbombardovali a takmer úplne zničili. Ale to sú len špekulácie.
Aj po rozbití Československa išla časť národa do boja a ľudia umierali. Boli tu Lidice, vypálené slovenské dediny, holokaust, československý zahraničný a domáci odboj... Ak by sa Česi a Slováci pred osemdesiatimi rokmi postavili na odpor, oba národy by to mentálne posilnilo.
Proti všetkým! V roku 1938 sa ukázalo, že nemáme priateľov Čítajte Ako sa po vzniku Československej republiky v roku 1918 formovala jej armáda?
Po prvej svetovej vojne sa objavili dva protichodné názory na riešenie branného systému nového štátu. Najmä ľavicové politické strany preferovali miličný systém podľa vzoru Švajčiarska, kde by malá ozbrojená skupina profesionálov cvičila mužov podliehajúcich brannej povinnosti v niekoľkomesačnom kurze.
Napokon však prevážili názory vojenských odborných kruhov, na základe samotných skúsenosti z bojov o hranice, o Slovensko 1918 - 1919, a Československo budovalo stálu armádu, ktorá sa oficiálne premenovala na Československú brannú moc.
Formovala sa pod dohľadom Francúzov. Náčelníkom hlavného štábu bol až do roku 1926 Francúz, rovnako aj viacero veliteľov divízií a prebrali sme aj francúzsku vojenskú doktrínu založenú podľa skúseností z prvej svetovej vojny na budovaní opevnení, čo sa neskôr ukázalo ako prežitok. Nemci po nástupe Hitlera k moci rozvíjali metódu bleskovej vojny, blitzkriegu, založenú na rýchlom pohybe motorizovaných jednotiek.
Cvičenie československej armády v Miloviciach v roku 1936. (zdroj: VOJENSKÝ ÚSTREDNÝ ARCHÍV VOJENSKÉHO HISTORICKÉHO ARCHÍVU PRAHA)Kedy sa začali budovať pohraničné opevnenia?
Prvé objekty vznikli na pravom brehu Dunaja ešte skôr, než sa objavili plány na opevnenie hraníc. Generál Josef Šnejdárek, vtedajší krajinský vojenský veliteľ v Bratislave, začal v roku 1933 svojvoľne opevňovať Petržalku proti Maďarsku.
Betónové bunkre, ktoré na jeho podnet vybudovali, neskôr zlepšili a začlenili do stáleho opevnenia. Viaceré z nich sa zachovali dodnes.
Po odhalení nemeckých vojenských plánov československou spravodajskou službou padlo v roku 1935 rozhodnutie vybudovať na hraniciach aj sústavu ťažkých opevnení a izolovaných pechotných a delostreleckých zrubov. Práce boli rozplánované v piatich etapách do roku 1951. Na Slovensku sa ťažké opevnenia stihli postaviť na bratislavskom predmostí a tri z piatich pechotných zrubov v Komárne, kde mali kryť mosty cez Dunaj.
Podobné objekty boli naplánované aj pri Štúrove. Od sútoku Ipľa do Dunaja až po Podkarpatskú Rus sa vybudovalo približne 1800 objektov ľahkého opevnenia, ktoré po Viedenskej arbitráži obsadili Maďari. Zaujímavé je, že na rozdiel od Nemcov ich v priebehu druhej svetovej vojny vyhodili do vzduchu a zlikvidovali.
Po Mníchovskej dohode a obsadení československého pohraničia v roku 1938 sa o opevnení s rešpektom vyjadrovali aj nemeckí generáli.
