Keď začal chodiť za seniormi v stacionári, ošetrovateľky nechápali, čo predáva či akú stranu zastupuje. Nakoniec sa z toho stali pravidelné viacgeneračné posedenia pri káve. Pracoval na Európskom súdnom dvore v Luxemburgu, no vrátil sa na Slovensko, aby búral nedôveru medzi ľuďmi a predsudky. Za sedem rokov fungovania komunity Susedia na dvore na nich volali políciu len raz. „Keď poznáme svoje mená a príbehy, aj praktické veci sa potom ľahšie riešia,“ verí DUŠAN MARTINČOK. V jeho úsilí mu pomáha aj manžel Michal.
Mali ste dobré miesto na Európskom súdnom dvore v Luxemburgu, navyše v krajine, kde ľudia s inou sexuálnou orientáciou majú právo uzavrieť manželstvo aj adoptovať si deti. Prečo ste sa vrátili na Slovensko?
Máme to tu jednoducho radi. Ja aj môj muž Michal sme z Košíc, v Bratislave sme v minulosti začali robiť veľa aktivít a vedeli sme, že keď sa vrátime, môžeme na ne nadviazať a byť užitoční.
Luxembursko je krajina, kde je všetko akoby hotové. Procesy fungujú, verejný priestor je prajný voči každému, málokedy má človek dôvod na veľkú frustráciu. Na Slovensku to tak celkom nie je a s Mišom sme vedeli, že vieme prispieť k tomu, aby sa to trochu zlepšilo aj u nás.
V roku 2011 ste sa rozhodli založiť jednu z prvých susedských komunít na Slovensku, ak nie celkom prvú. Aké ste mali vtedy vzťahy so susedmi?
Keď som v roku 1999 prišiel z Košíc do Bratislavy a kúpil som si byt na hypotéku, mal som pocit veľkého odcudzenia. Zdalo sa mi, že ľudia sa spolu vôbec nerozprávajú a ledva sa pozdravia.
Mali sme nádherný dvor, ktorý bol srdcom bytovky. No ľudia ho nevyužívali a k tomu verejnému priestoru akoby ani nemali vzťah. Jediným miestom, kde sa stretávali, boli domové schôdze, ktoré boli vrcholom nepriateľstva a nevraživosti. S ďalšími susedmi sme si povedali, že s tým skúsime niečo urobiť.
Boli v Luxemburgu susedia prívetivejší?
Aj v Luxemburgu žijú ľudia vo svojich ulitách, lebo každý je z inej krajiny. V mojej bytovke boli všetci k sebe slušní, ale viac-menej fungoval každý sám za seba.
Hoci sa susedia nepoznajú, nie sú takí frustrovaní a naštvaní, lebo niekto vykráda poštové schránky alebo padá omietka. Údržba verejného priestoru aj spoločných bytových zariadení tam perfektne fungujú, takže si ľudia môžu dovoliť hrať sami za seba.
Na Slovensku sme od seba izolovaní a zároveň ani tie ostatné veci nefungujú, takže z toho vzniká strašná frustrácia a nepriateľstvo.Museli sme hľadať nejaký spôsob, ako ľudí spojiť.
