Chudoba a hlad, masové hroby. Choroby, pri ktorých dedinčania verili stredovekým poverám. Sociálne revolty a pogromy, ktoré prerástli do demolácií a vrážd. Kraje, v ktorých ľud nechcel republiku a agitátorom sa vyhrážal smrťou.
Aj taká bolo realita Slovenska v roku 1918. Po oznámení kapitulácie Uhorska a rozpade starých mocenských štruktúr vznikala nová republika v chaose a krvi.
Strašná obluda v človeku
„Teraz už bude dobre, keď sa vojna skončila... Ibaže chlapi sa v krčme spíjajú, nebude ešte začas dobre. Vojna zopsula človeka. Bieda z nich robí dravcov... Pán notár, otec vám odkazujú, že vojaci a chlapi sa chystajú rabovať! Dvere plesli, za štyrmi pármi ťažkých chlapských krokov... Ohmatané pažby mierili proti otcovi. Prvá dopadla na hlavu, zakymácal sa a padol... Mama prijímala údery tých silných chlapských rúk, z tela tiekla červená miazga, ktorá na dlážke v kuchyni vytvárala kaluž... Sú mŕtvi, mŕtvi, opakovalo si dievča, ktoré ešte nestačilo prekročiť prah detstva a stretlo sa so strašnou obludou v človeku.“
Takto umelecky opísala Ľudmila Burajová v knihe Hrdinky bez pátosu vraždu rodičov slovenskej intelektuálky a neskoršej manželky výtvarníka Edmunda Gwerka, Alžbety Göllnerovej.
Sirotou sa stala v Čiernom Balogu práve počas vlny násilia pri vzniku Československej republiky (ČSR). Oboch rodičov jej zavraždili sekerami.
V pamäti zostali pod názvom rabovačky. V praxi šlo o masové útoky na konci prvej svetovej vojny. Zostala po nich spúšť podobná tej na vojne. Zasiahli celé územie dnešného Slovenska.
„Z každej dediny prichádzali fantastické správy o rabovaní. Tak napríklad v Liesku dedinského krčmára ľud zabil a na kúsky roztrhal...“ opisuje kňaz a historik Karol Medvecký v knihe Slovenský prevrat, v ktorom zozbieral svedectvá z našich dedín.
Dobové záznamy z jesene 1918 sú drastické. Zdemolované majetky, zničená úroda, zvieratá pozabíjané tým najneľudskejším spôsobom. Napríklad v Omastinej rabujúci odťali nohy živej jalovici, v Jablonici kostolník sedel na zranenej svini a zaživa jej z chrbta krájal slaninu.
Dnes objavuje svedectvá v archívnych fondoch Miloslav Szabó z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, ktorý sa ako jediný z našich historikov systematicky venuje tejto tematike. Po rabovačkách zostali ľahké aj vážne zranenia, znásilnenia a aj vraždy.
Najčastejšie Židov. Napríklad na začiatku novembra 1918 prepuklo protižidovské násilie v Senici a okolí, dav okrem vyrabovania krčmy a obchodov zničil synagógu, kameňmi zranil rabína a ďalšieho Žida brutálne zavraždil jeden zo sedliakov.
Na Kysuciach v Starej Bystrici rabovali 5. novembra vojaci, muži, ženy aj deti a z napadnutých Židov dvoch zavraždili.
