Na konci októbra 1918 to už bola takmer istá vec. Súčasťou Československej republiky, ktorá vznikla na troskách rakúsko-uhorskej monarchie, bude aj Slovensko. Akurát nebolo celkom jasné, čo to Slovensko vlastne je.
Niekoľko dní po vyhlásení nového štátu už malo Slovensko svoju vládu (hoci dočasnú), ale chýbali mu - hranice. O nich sa v najbližších mesiacoch nerozhodovalo v Prahe, Prešporku či Budapešti, ale v Paríži.
Kým hranica na západe i severe Slovenska bola po stáročia hranicou historického Uhorska, problém vznikol na juhu a na východe, píše Marián Hronský v rozsiahlej publikácii Trianon.
Kľúčovú úlohu v hre o podobu Československej republiky na mape Európy zohral minister zahraničných vecí Edvard Beneš.
Už 25. novembra 1918 dohodol s francúzskym kolegom Stephenom Pichonom prvú demarkačnú líniu medzi ČSR a Maďarskom, ktorá viedla po línii Karpaty, rieka Morava, Prešporok, Dunaj až k Ipľu, od Rimavskej Soboty k ústiu rieky Uh do Laborca a ďalej po rieke Uh ku Karpatom.

„Odtiaľ musia Maďari preč a to musíme my hneď obsadiť,“ písal Beneš dôverne predsedovi vlády Karlovi Kramářovi. Lenže obsadiť územie nebolo kým. Československé légie sa ešte len presúvali z Talianska a pražská vláda, ktorá situáciu podcenila, mala k dispozícii len málopočetné ozbrojené jednotky.
Krajina nikoho – a všetkých
Maďarská vláda grófa Károlyho trvala na zachovaní integrity Uhorska, odvolávajúc sa na prímerie, ktoré podpísala v Belehrade s francúzskym generálom d’ Espereyom (v 17. bode prímeria sa uvádzalo, že Dohoda sa nezamieša do vnútornej administratívy Uhorska).
Slovensko bolo ešte dlhé týždne po vyhlásení republiky územím nikoho - a všetkých. Vojaci vracajúci sa z frontov prvej svetovej vojny rozpútali spontánne rabovanie, na západe a na juhu bojovali československé jednotky proti maďarským, na severe sa objavili poľskí vojaci a na východe zasa ukrajinská armáda.
Ako uvádza Hronský, argumentácia maďarskej vlády bola jednoduchá: Dohoda nám nariaďuje, aby sme vyprázdnili Slovensko. Dobre, ale aké sú jeho hranice, keď ich nik nepozná?!
Podľa Ignáca Romsicsa, autora knihy Trianon, niektorí maďarskí politici si začiatkom januára 1919 uvedomovali, že integritu Uhorska nebude možné udržať a vyzdvihovali dôležitosť ubrániť územia obývané prevažne Maďarmi.
Oficiálna propaganda vlády živená miestnou tlačou však ešte stále lipla na zachovaní pôvodných hraníc. Napríklad memorandum z 10. januára 1919, ktoré preniklo do Londýna i Paríža, považovalo okrem iného za isté, že vďaka „nesmiernej náklonnosti“ Slovákov k Maďarsku „ostanú slovenské dŕžavy na ňadrách Maďarskej republiky“.
To už sa však v Paríži začali schádzať predstavitelia víťazných mocností prvej svetovej vojny, aby rozhodli o novej tvári Európy.