Narodila sa v júli 1918, niekoľko týždňov pred vznikom Československej republiky. „Už mám nachystanú vlajočku, aby som jej 28. októbra vzdala úctu,“ hovorí storočná Anna Šestáková. Jej príbeh je živým dokumentom doby.
Prezraďte recept na dlhovekosť.
Jem a pijem všetko, na čo mám chuť a neberiem žiadne lieky. Aj chlieb s bravčovou masťou si rada dám. Rodina ma drží pri živote, v dnešných časoch je veľmi dôležitá.
Mám tri deti, sedem vnúčat a dvanásť pravnúčat. Dcéra sa stará o domácnosť a dvaja synovia ma berú pravidelne na prechádzku. Bolo by ľahké zostať ležať, ale nedajú mi.
Odkiaľ pochádzate?
Narodila som sa v Myjave, v Štefánikovom kraji, kde som aj vyrastala. Môj otec tam mal kaviareň, potom ovdovel a druhýkrát sa oženil. Keď sa mu naskytla možnosť prenajať si v Košiciach nádražnú reštauráciu, tak sme sa presťahovali cez pol republiky.
Vidíte, dnes sa ľuďom nechce za robotou cestovať ani desiatky kilometrov. V Košiciach sa nám vodilo veľmi dobre až do Mníchovskej dohody.

Mať v Myjave kaviareň, to asi niečo znamenalo.
Veru, v Myjave boli vtedy hostince, ale on mal kaviareň. Tým hostincom sa hovorilo šenky.
Na hlavnej ulici ich bolo desať a ani jeden nebol židovský, všetky boli kresťanské, takže mi tak celkom nesedí, že Židia zdierali v krčmách Slovákov. Z Myjavy spravili po vojne socialistické mesto, rínok zbúrali, zobrali jej tvár.
Pamätáte si ešte niečo z detstva v Myjave?
Pravdaže si pamätám. Chcela som vám ukázať fotografiu z ľudovej školy, ale nenašla som ju. Tam boli niektoré deti bosé, lebo všetci rodičia nemali peniaze na to, aby im kúpili topánky.

Dnes si, chvalabohu, majú všetky deti čo obuť, ale ak nemajú na nohách niečo značkové, tak nie sú - ako sa vraví - in. Pýtam sa, kam sa podela tá slovenská skromnosť?
Takže ste vnímali rôzne sociálne pomery. Aj za prvej republiky bola chudoba.
Prirodzene. Veď na čom sa republika po roku 1918 budovala? Na troskách. Ale Slováci boli jednak skromnejší a šťastní, že majú slobodu.