„Šesť vnúčat a štrnásť pravnúčat, to je naša odpoveď Hitlerovi,“ s pýchou v hlase ukazuje Chanan Abeles rodinné fotografie.
V izraelskej Haife tento bratislavský rodák rozprával o mesiacoch, ktoré počas vojny strávil v úkryte, aj o ceste so sionistickou skupinou mládeže do novovzniknutého štátu Izrael.
Narodil sa v roku 1929 v Bratislave do tradičnej židovskej rodiny. Otec prevádzkoval obchod, mamička mu pomáhala a starala sa o dve deti, Chanana a jeho sestru Zuzanu. „Moje detstvo bolo úplne pokojné a obyčajné až do roku 1939,“ rozpráva pamätník.
Po vzniku Slovenského štátu sa situácia zmenila a osobne vnímal predovšetkým to, že musel odísť zo školy. Abelesovci mali šťastie, pretože otec bol uznaný za ekonomicky dôležitého Žida, a tým pádom sa rodina nemusela obávať deportácií do zberných táborov, kde bola sústredená veľká časť slovenských Židov.
Post Bellum
- je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.
- Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.
- Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
- Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.
„Po povstaní to bolo opäť iné, vtedy deportovali celé rodiny a museli sme ísť do úkrytu,“ vysvetľuje Chanan Abeles.
Chcel by som skúsiť prežiť
Abelesovci našli skrýšu v bývalom bratislavskom bare. K štyrom členom rodiny postupne pribúdali ďalší ohrození, až sa do úkrytu dostalo niečo vyše dvadsať ľudí.
Po niekoľkých mesiacoch bol však úkryt prezradený - priateľku jedného z ukrývaných mladíkov zatkli a pri výsluchu všetko prezradila.
„Na Silvestra 1944 prišlo gestapo, všetkých nás zobrali a odviedli na stanicu. Tam sme mali zostať a čakať na ďalší transport. Veliteľ však otca poznal a ponúkol mu, že nám poskytne miestnosť, ak by sme sa ako rodina chceli spoločne otráviť.
Ja som nemal ani pätnásť rokov, takže som povedal: ,Ešte som nežil dosť, takže by som chcel skúsiť prežiť,'" spomína Chanan Abeles.
Bol partizán, jeho úlohou bolo vyhadzovať do vzduchu mosty Čítajte V januári 1945 sa rodina dostala do zberného tábora v Seredi. „Bolo to päť mesiacov pred koncom vojny, našťastie už nejazdili transporty do Osvienčimu,“ hovorí pamätník.
Po krátkej dobe bola sestra s mamičkou prevezená do Terezína a Chanan s otcom do koncentračného tábora Sachsenhausen. Obaja prešli selekciou a boli vybraní do pracovného komanda.
„Poslali nás do Berlína, kde sme pracovali na výkopoch, budovali bunkre a podobne. Vtedy som ochorel na zápal pľúc a len vďaka holandskému lekárovi, ktorý ma nechal na maródke čo najdlhšie, som sa dočkal konca vojny,“ spomína Chanan Abeles.
Letný tábor Makabi ha-cair, 1947. Chanan Abeles v strede. (zdroj: Archív pamätníka)Do Izraela až po maturite
Po skončení vojny sa s oteckom vrátili do Bratislavy, kde sa opäť stretla skoro celá rodina. Pamätník sa liečil z následkov väznenia v koncentračnom tábore a prvé mesiace po oslobodení strávil v nemocnici. Už vtedy začal uvažovať o vysťahovaní do Palestíny - patril totiž k aktívnym členom sionistického hnutia Makabi ha-cair a viedol skupinu mládeže.
Jej rodina zahynula. Sama nevedela či prežije, v tábore začala hrať divadlo Čítajte „Otecko mi v odchode nebránil, ale mal jedinú podmienku, aby som si urobil pred odchodom maturitu,“ usmieva sa Chanan Abeles a dodáva, že je za toto rozhodnutie otcovi vďačný. Maturitnú skúšku zložil úspešne a potom pracoval ako učiteľ v židovskom sirotinci v Novom Meste nad Váhom.
Plánovaný odchod skomplikovala vojna o nezávislosť novovytvoreného štátu, takže pred odchodom do Izraela, kam mal ísť ako vedúci skupiny mládeže, stihol ešte absolvovať prípravný kurz pre prácu v poľnohospodárstve, hachšara, na predmestí Bratislavy.
Odchádzal v januári 1949 spolu so svojou budúcou manželkou Miou. „Svadobné prstienky máme ešte z Bratislavy," usmieva sa pri pohľade na svoju ženu Miu, ktorej v Izraeli hovoria Miriam.
Cestovali cez Rumunsko a Turecko, odkiaľ pokračovali loďou Transylvania do prístavu v Haife.
V armáde a kibuci
Napriek tomu, že mal hneď po príchode narukovať do armády, zostal ako vedúci skupiny nových prisťahovalcov v tábore pre novoprichádzajúcich v Kirjat Elijah neďaleko Haify. Neskôr sa s manželkou presťahoval do kibucu Kfar Makabi.
„Podmienkou pre prijatie do kibucu bolo, aby štyria mladí z kibucu narukovali do armády. Tentoraz ma vybrali a na dva roky som slúžil,“ rozpráva Chanan Abeles.
Po skončení vojenskej služby zostal v armáde niekoľko ďalších rokov, pretože mu ponúkli miesto účtovníka, ktoré rád prijal. Do Izraela sa postupne prisťahovala jeho sestra, rodičia aj prarodičia.
S manželkou Miou vychovali dve deti, okrem toho sa Mia starala aj o rodičov a starých rodičov svojho muža a vychovala taktiež väčšinu svojich vnukov. Aj preto sa dnes manželia Abelesovci tešia zo širokej rodiny a pevných vzťahov, ktoré, predovšetkým vďaka pani Mii, rodinu spájajú.
Deň vojnových veteránov
11. novembra 2018 organizujeme verejnú zbierku ku Dňu vojnových veteránov, ktorou si pripomíname ukončenie bojov 1. svetovej vojny.
Výťažok zo zbierky bude použitý nielen na zdokumentovanie ďalších príbehov vojnových veteránov, povstalcov a odbojárov, ale aj na zrealizovanie zážitkových workshopov pre deti, aby sa o príbehoch dozvedeli.
Vďaka naším hlavným partnerom Nadácia Orange, Fond na podporu umenia a Fond na podporu kultúry národnostných menšín budeme mať k 9.11. zrealizovaných od januára už 70 workshopov pre základné a stredné školy, a teda naplnené počty z projektov.
Už teraz však máme do konca roka naplánovaných ďalších 25 workshopov. Nové termíny stále pribúdajú. Aj preto realizujeme verejnú zbierku Deň vojnových veteránov.
Prispejte a pripnite si spolu spolu s nami 11.11. na Deň vojnových veteránov, vlčí mak. Dobrovoľníkov s kasičkami nájdete priamo v uliciach týchto slovenských miest: Bratislava, Košice, Trnava, Banská Bystrica, Žilina, Prešov, Nitra, Trenčín, Banská Štiavnica, Humenné, Zvolen, Poprad, Rimavská Sobota a Liptovský Mikuláš.
Prispieť ale môžete aj online >>> https://postbellum.darujme.sk/1921/
Autor: Andrea Jelínková
Beata
Balogová
