Aj napriek tragickému osudu je Milan Rastislav Štefánik (1880 - 1919) v podstate šťastnou postavou slovenských dejín. Kým viaceré iné osobnosti ľudí rozdeľujú, k Štefánikovi sa s výnimkou komunistov hlásia predstavitelia všetkých hlavných politických prúdov a jeho život je inšpiráciou aj pre ľudí apolitických.
Pred vojnou hľadel na hviezdy
Ako to už bývalo v rodinách evanjelických kňazov zvykom, veľký dôraz sa kládol na vzdelanie. M. R. Štefánik, šieste dieťa Pavla a Albertíny Štefánikovcov, patrí do dlhého radu absolventov Evanjelického lýcea v Bratislave. Neskôr študoval aj v Šoproni a Sarvaši. Na vysokú školu odišiel do Prahy.

Spočiatku napĺňal túžbu svojho otca a študoval za stavebného inžiniera, ale uchvátila ho astronómia, a tak po dvoch rokoch prestúpil na filozofickú fakultu, kde sa vtedy prírodné vedy vyučovali. Medzi jeho pedagógov patril aj Tomáš Garrigue Masaryk.
Po ukončení štúdia začal v decembri 1904 astronomickú kariéru, nie však v Prahe, ale v Paríži. Tam sa stal spolupracovníkom popredného francúzskeho astronóma Julesa Janssena. Zúčastnil sa na niekoľkých expedíciách - viackrát vystúpil na Mont Blanc, cestoval do strednej Ázie i severnej Afriky, na Tahiti aj do Brazílie či Ekvádoru. Keďže od júla 1913 mal Štefánik francúzske občianstvo, mobilizácia niekoľko dní pred vypuknutím prvej svetovej vojny sa týkala aj jeho.

Namiesto uniformy ho však čakala nemocnica a operácia žalúdka. Štefánik mal od detstva podlomené zdravie, ale napriek tomu sa vojenským povinnostiam nevyhýbal. Ako pešiak by sa zrejme neuplatnil, ale svoje miesto videl v letectve. Jeho žiadosti o prevelenie vyhoveli a po pôsobení na francúzsko-nemeckom fronte sa presúva na srbský. Po porážke Srbska sa vracia do Paríža a zapája sa do česko-slovenského zahraničného odboja.
Z letca neúnavným diplomatom
Tento postavou malý muž, neustále sužovaný chorobami a často vo finančných problémoch, si za života aj po smrti získal množstvo prívlastkov, ale azda nikto ho nevystihol lepšie ako jeho priateľka, novinárka Louise Weissová.