Hrozný front, tá Piava! To je taká rozliata voda, hrozná dolina. To nešlo jedným prúdom. Keď jeden nezahynul, keď šiel cez ňu tam, zahynul, keď šiel naspäť. Nuž, to bolo hrozné. Strašná delostreľba bola proti sebe. Tam už aj vojna skončila...
Veľká vojna zúrila už tretí rok. Na jeseň 1917 sa rakúsko-uhorskej armáde podarilo prelomiť taliansku obranu pri Caporette a hnala nepriateľa ďalej do vnútrozemia. Zastavil sa až pri rieke Piava. Taliani zničili všetky mosty cez ňu, zakopali sa na druhom brehu a čakali.
Piava sa stala pre tisíce vojakov monarchie, teda aj mnoho našich dedov či pradedov, symbolom hrôzy, utrpenia, živorenia, ale aj konca nenávidenej vojny.
Hnilú mrkvu a také veci varili
Hoci príznaky materiálnej krízy v monarchii doľahli aj na armádu, jej velenie povzbudené nečakaným úspechom pri Caporette spriadalo plány na veľkú ofenzívu. Mal to byť rozhodujúci úder. Benátky, ba pre niektorých aj Rím, boli na dosah.
Aj viacerým veliteľom však už bolo jasné, že c. a k. armáda už nie je schopná obnoviť svoju údernú silu. Mužov v zákopoch trápil hlad.
„Koniec vojny bol špatný. Jesť nebolo čo - v posledných týždňoch len plesnivý chlieb sme museli jesť. Teda sprvoti ešte, v šestnástom roku áno, ale v sedemnástom roku už nebolo čochvíľa ničoho. Hnilú mrkvu a také veci varili. Horšie ako pre svine. Chlieb - také dlhokánske šupy ako pol prsta. Keď z neho odhryzol, musel pol kila slaniny zjesť, aby ho zhltol. Potom bol už len zo šrotu a pliev. Keď sme pochodovali a videli koňa skapatého, ani nikto neodišiel, kým sme ho neodrali a mäso nevzali. A večer potom už si každý varil. Ani nečuchal, či smrdí. Taliani to mali lepšie, oni boli doma...“ opisoval útrapy vojny Ján Šagát z Podkylavy.
Spomienky veteránov prvej svetovej vojny zozbierali v 60. rokoch minulého storočia pracovníci Národopisného ústavu Slovenskej akadémie vied najmä v Myjave, Starej Turej, Brezovej pod Bradlom a okolí a možno ich nájsť ich v knihe Viliama Apfela Čas bez rozlúčky.
Vzbura v Kragujevci. Drahá mama, poobede ma zastrelia Čítajte Zabíjali granáty i vodný živel
Niet divu, že mnoho vojakov sa na útok za Piavu tešilo. Po úspešnom prielome na jeseň 1917 rakúsko-uhorskí vojaci hodovali, keď obsadili proviantné sklady talianskej armády plné kvalitných mäsových konzerv, cestovín, kompótov, čokolády, vína, ale aj spodnej bielizne.
Útok bol naplánovaný z dvoch smerov - náhornej planiny v okolí Asiaga a z benátskej roviny, od brehov stredného a dolného toku Piavy.
