SME
Sobota, 24. august, 2019 | Meniny má Bartolomej
PRÍBEHY PAMÄTNÍKOV OD POST BELLUM

Pomáhala väzňom v Jáchymove. Do jedného sa zaľúbila a vydala sa

Blatná je laureátka Cien Pamäti národa.

Milena Blatná s budúcim manželomMilena Blatná s budúcim manželom

Zoznámila sa s radom politických väzňov, ktorým robila spojku s vonkajším svetom - nosila im jedlo, listy a pomáhala im udržiavať kontakt s domovom.

Jedným z nich bol jej neskorší manžel Jiří Blatný (1929-2003), odsúdený v procese so skupinou brnenských vysokoškolákov na trinásť rokov väzenia za trestné činy velezrady a špionáže. Prepustený bol v roku 1958 a krátko po tom sa vzali.

Milena Blatná sa narodila 10. októbra 1934 v rodine riaditeľa školy Františka Hypša a Márie, za slobodna Košumberskej. Blatnovci bývali v obci Jitkov na Českomoravskej vrchovine, v roku 1946 sa presťahovali do českej Kadane. Otec František Hypš zomrel v máji 1947.

Článok pokračuje pod video reklamou

Namiesto štúdia do Jáchymova

Hoci bola zo vzdelanej rodiny, v ktorej sa počítalo s tým, že všetky deti budú v štúdiách pokračovať na vysokých školách, Milena sa rozhodla po maturite nastúpiť do zamestnania.

Impulzom k tomuto rozhodnutiu bol rozhovor so starým rodinným priateľom Františkom Kučerom, ktorý ju upozornil na to, že by svoju mamičku, vdovu s tromi deťmi, dostala do ťaživej finančnej situácie, keby po maturite nenastúpila do práce.

Plánovala, že až zarobí dostatok peňazí, zapíše sa na niektorú z vysokých škôl - okrem iného ju lákali štúdiá na pražskej UMPRUM (Vysoká škola umeleckopriemyselná). Rozhodnutie odložiť štúdia považuje dodnes za jednu z osudových náhod, ktoré zmenili jej život.

„V júni v roku 1952 som maturovala a v júli som nastúpila do Jáchymova. Najskôr som pracovala v kancelárii. Potom som nastúpila na šachtu a fárala som. Tá šachta vyzerala tak, že bola obohnaná drôtom, na rohoch boli strážne búdky, vrátnica, kde veľmi prísne kontrolovali legitimácie. Vnútri už bola relatívna voľnosť, pretože tam pracovali civilní zamestnanci aj väzni.”

V baniach pracovala M. Blatná ako kolektorka. Náplňou jej práce bolo zistiť, či vyvážaná hornina nie je výrazne rádioaktívna, a či sa teda môže vyviezť na kopu.

Nádej zomiera posledná

Okrem buzerácie a šikanovania, ktorému boli väzni vystavení, upozorňuje Milena Blatná ešte na jednu okolnosť, ktorá podľa jej názoru robila pobyt vo väzení neznesiteľným.

Prečítajte si tiež: Za múrmi tej budovy bola mučiareň Čítajte 

„Všetci si mysleli, že to čoskoro skončí. Ja, čo som prišla zvonka, tak som si nič podobného nemohla myslieť. Väzni si mysleli, že by sa pri úteku bolo možné dostať preč z republiky, a to v tej dobe tiež nebolo možné. Všetci zvonka sme vedeli, že hranica je zatvorená a dostať sa von nie je možné. Toto bolo nepríjemné, keď človek vedel, že si robia zbytočné nádeje."

Ísť na začiatku päťdesiatych rokov dobrovoľne do Jáchymova sa môže zdať s odstupom času ako zostup do jamy levovej. Na otázku, či nemala strach, keď si zvolila práve toto pracovisko, pamätníčka odpovedá: „Išla som pôvodne do kancelárie, čiže tam nebol dôvod na strach. Na šachtu som chcela ísť kvôli peniazom.”

Spojka s rodinami

Väzni nemali k civilným zamestnancom nedôveru z prostého dôvodu - už nemali čo riskovať.

„Oni nemali čo stratiť. Napríklad za mnou prišiel kapitán Zuna, ktorý ma poznal, pretože býval v dome, kde sme bývali s rodičmi. Vedel, že ak za jeho rodinou zájdem, tak to nikomu nepoviem. Ja som zase mohla veriť jemu, pretože som ho poznala a vedela, že by ma neudal. Čo by z toho mal? Mohol by získať nejakú výhodu, ale oni veľmi dobre vedeli, že to sú také pofidérne výhody."

So starým známym z Kadane, vyššie spomenutým kapitánom Zunom, sa stretla

chvíľu po prestupe na šachtu. Na jeho želanie začala pravidelne navštevovať jeho rodinu v Sokolove a udržiavala ich vzájomný kontakt.

Vďaka nemu ju začali oslovovať aj ostatní väzni, pretože neexistovalo a ani nebolo možné oddeliť civilných zamestnancov od väzňov.

„V uzavretom priestore kontakt bol, ale vynášanie listov a ďalších veci, už bolo prísne kontrolované. Na vrátnici mohli kontrolovať aj civilné osoby. Keď sa na to prišlo, tak nasledovali tresty."

Veľmi často k prehliadke dochádzalo na základe udania: „Ono toho bolo viac, raz som mala smolu, pretože prišiel človek, ktorý ma poznal z Kadane, a vedel o mojich väzbách. Chcel, aby som mu sprostredkovávala kontakt. Doniesla som mu nejaké veci ako jedlo a bachari to uňho našli. Ale našťastie mi to stihol povedať, takže ja som vedela, že to našli a povedal, že som to doniesla ja. Keď na mňa nastúpili, tak som vedela, o čo ide.

Hovorila som: ,Priniesla som mu kúsok chleba, no a čo? O čo ide? 'Strašili ma strašným spôsobom, že sa to dá brať ako napomáhanie k úteku. Dali mi na rozmyslenie tri dni, či budem spolupracovať, alebo nebudem spolupracovať, že sa ten delikt dá zmazať. Vtedy mi známi hovorili, nech to pokojne podpíšem, že mi budú hovoriť veci, že ich budem vodiť za nos, ale ja som z toho mala strach. A to tiež bolo to, čo som už vedela z domu, že niečo také sa nevypláca urobiť, proste je to na zničenie celého života. Bála som sa, že by som to nedokázala, tak som to potom odmietla a ten dotyčný, ktorý so mnou jednal, hovoril, že mám šťastie, že hovoril s pánom veliteľom, a že sa na to zabudne."

Manžela stretla ako väzňa

K zoznámeniu s budúcim manželom došlo podľa rozprávania Mileny Blatnej zábavným spôsobom, pretože ho najprv považovala za policajný dozor, a teda sa k nemu správala prezieravo. V tmách podzemia totiž bol rozlišovacím znakom, ktorý odlišoval väzňa alebo civilného zamestnanca od dozorcu, typ svietidla.

Prečítajte si tiež: Veliteľ gestapa im ponúkol miestnosť, aby sa celá rodina mohla otráviť Čítajte 

„Tam boli eštebáci, ktorí fárali. Kontrolovali. Chodili po šachte, mali také čierne banícke nohavice a elektrické lampy. Inak všetci nosili plynové lampy. Jeden taký prišiel k tomu poklopu, kde sme sedeli a bavili sa, a ja som bola papuľnatá. Myslela som si totiž podľa tej lampy, že je to policajt. Odišiel a potom sme sa dlhší čas nevideli a mňa by vôbec nenapadlo, že to môže byť väzeň.

Až po tom, čo sa tam objavil znova, tak som to pochopila. Prišiel so svojím najlepším kamarátom, to bol Vašek Findejsa. Prišli sa mi predstaviť, obaja ostrihaní dohola za trest. Potom sme sa spolu ešte len začali baviť, sem-tam prišiel on, sem-tam ten Vašek, ktorý nám nosil listy - ono to bola skôr taká listová známosť než niečo iné. Bola tam kopa ľudí, ktorí nám pomáhali, napríklad ho zavolali na poschodie, že je tam rozbitá mašinka, že je potrebné ju spraviť, a podobne."

Stretávanie sa

Bez pomoci priateľov - spoluväzňov by bolo nemožné začínajúci vzťah ďalej rozvíjať. Našťastie panovala solidarita a pochopenie. „Keď mal niekto prísť dole, tak musel zavolať klietku, aby ho dole dopravila, a to už išlo hlásenie: Ide k vám na poschodie buď banský dozorca, alebo esenbáci. Mohli ísť aj po rebríkoch, ale to sa oni tak trochu báli, pretože to bolo nebezpečné."

Včasné ohlásenie toho, kto je na ceste, bolo veľmi dôležité a mohlo predísť prezradeniu. Ako Milena Blatná podotýka, má pocit, že v týchto podmienkach sa vídali možno častejšie, než by tomu bolo na slobode.

Ako mladá dievčina mala možnosť získať si priazeň dozorcov, a tak dosiahnuť to, aby so svojím milým vydržala na rovnakej šachte čo najdlhšie, ale to odporovalo jej založeniu: „Ja som dozorcom dávala najavo, že pre mňa sú nič, a to ich dráždilo, takže to potom dopadlo tak, že ma preložili na inú šachtu."

Zblíženie a odlúčenie

Milostný vzťah sa rozvíjal pomaly a nesmelo. „Od polovičky marca 1953 do konca apríla to bolo také, že sme sa sem-tam videli. Prvého mája som odchádzala z nočnej zmeny a oni prišli na rannú. Niečo som niesla do dielne a tam sme sa stretli, dostala som prvú pusu. Juraj napísal o mne rodičom, aby sme zostali v kontakte, keby sme sa museli oddeliť. Už bol okolo toho dopisovania a stretávania rad problémov, niekde nejaký list chytili.

Síce nevedeli, od koho to je, ale keďže som mala aj iné nepríjemnosti, bola som preložená na tú Barboru. Tam sa k môjmu veľkému prekvapeniu objavil aj Juraj. Buď to to bolo urobené schválne, alebo to bola náhoda. Vo februári 1954 potom prišlo rozhodnutie, že už tam nesmiem pracovať a Juraja odviezli do Horného Slavkova. Tam boli ďalšie šachty, mne sa ešte podarilo sa tam dostať na tú jáchymovskú legitimáciu, tak som sa tam zastavila mu povedať, že odchádzam.”

Život po svadbe

Vo februári roku 1954 bola Milena Blatná prepustená zo zamestnania a na želanie svojej mamičky sa prihlásila na Vysokú školu ekonomickú v Prahe. Štúdium a študentský život na vysokoškolských internátoch jej pomohli prečkať dlhú dobu, ktorú bola nútená čakať na svojho milého.

Milena Hypšová sa za Juraja Blatného vydala v roku 1958, bezprostredne po jeho prepustení z väzenia. Ako sama hovorí, bol to risk, ktorý vyšiel, pretože išlo o listovú lásku. Po návrate domov mal jej manžel problémy so zháňaním zamestnania. Nakoniec sa mu vďaka známemu podarilo nastúpiť k dopravným podnikom do Brna, kde pracoval až do odchodu do dôchodku.

Augustové udalosti roku 1968 zastihli rodinu Blatných na prázdninách v Taliansku. Uvažovali o tom, že by odišli do exilu, ale nakoniec sa vrátili do okupovaného Československa. Svoje rozhodnutie nikdy neľutovali.

Juraj Blatný sa v 90. rokoch angažoval v Konfederácii politických väzňov a v Medzinárodnom hnutí politických väzňov. Milena Blatná je dnes členkou Sokola v Brne.

Najčítanejšie na SME Domov

Inzercia - Tlačové správy

  1. Last minute tipy: Top ponuky na koniec leta
  2. Zaspomínajte si na detstvo s tradičnými pochúťkami
  3. Tajné funkcie áut: vedeli ste o nich?
  4. Najväčšia konferencia o doprave v SR sa už blíži
  5. Barbados, Portoriko: Plavte sa Južným Karibikom (letenka v cene)
  6. Posezónna špeciálna ponuka na špičkové japonské klimatizácie
  7. Do čoho obliekate svoje deti? Nekvalitnými materiálmi im škodíte
  8. Horúčavy na Slovensku budú častejšie. Koľko stupňov dosiahnu?
  9. Mesto Košice hľadá riaditeľov mestských podnikov
  10. Hodnotenie profesionála: Aká je dovolenka v Mexiku?
  1. Last minute tipy: Top ponuky na koniec leta
  2. Mimoriadny úspech na medzinárodnej súťaži v Číne
  3. Zaspomínajte si na detstvo s tradičnými pochúťkami
  4. Filmári objavili skryté krásy Novej Bane – tu je video
  5. IT je dokonalá ukážka slovenskej kreativity. Prvá časť
  6. Tajné funkcie áut: vedeli ste o nich?
  7. Najväčšia konferencia o doprave v SR sa už blíži
  8. Opätovne ožíva bratislavská Koliba Expo
  9. Prvý dojem urobíte len raz. Prečo to platí práve pri predaji?
  10. Otvoria prvú časť zrekonštruovaného Polusu
  1. Tajné funkcie áut: vedeli ste o nich? 57 570
  2. Horúčavy na Slovensku budú častejšie. Koľko stupňov dosiahnu? 10 019
  3. Oslava prvého miliónu dopadla šokujúco 9 502
  4. Do čoho obliekate svoje deti? Nekvalitnými materiálmi im škodíte 8 990
  5. Barbados, Portoriko: Plavte sa Južným Karibikom (letenka v cene) 8 961
  6. Last minute tipy: Top ponuky na koniec leta 8 525
  7. Hodnotenie profesionála: Aká je dovolenka v Mexiku? 6 541
  8. Najväčšia konferencia o doprave v SR sa už blíži 6 395
  9. Malebné severné Taliansko: Hory, jazerá, krásne mestá aj móda 4 737
  10. Zaspomínajte si na detstvo s tradičnými pochúťkami 4 538

Téma: Príbehy pamätníkov od Post Bellum


Hlavné správy zo Sme.sk

Ak sa potvrdia väzby Jankovskej na Kočnera, Gál tajomníčku odvolá

V prípade, Smer bude na Jankovskej zotrvaní trvať, Gál zváži svoje pôsobenie na ministerstve.

Minister spravodlivosti Gábor Gál.
Nikola Radosová (vpravo), Laura Künzlerová a Gabi Schottroffová (obe Švajčiarsko) v zápase Slovensko - Švajčiarsko ME vo volejbale žien 2019.
Adam Valček
Komentár šéfredaktorky

Nemôžu zo seba vyvrátiť Kočnera ako pokazené jedlo

Kočner nie je fikcia, nie je vymyslená Marvelovská figúrka.

Beata Balogová, šefredaktorka denníka SME

Neprehliadnite tiež

Ministerka vnútra Denisa Saková.

Košice pripravujú klimatickú mapu za 300-tisíc eur. Zisťujú pocity ľudí

Odborníci očakávajú horúčavy, intenzívne búrky a obdobie sucha.

Výkyvy počasia budú podľa meteorológov v budúcnosti trápiť Košice.

Čergovské lesy skrývajú vzácnu pamiatku zo 16. storočia

Historický medzník s nápisom stojí nad obcou Červená Voda.

Starosta obce Červená Voda Pavol Džačovský pri historickom medzníku zo 16. storočia v lese nad obcou.

Košický zlatý poklad prevážali vlakom ako bežnú batožinu

Našli ho v roku 1935, má nevyčísliteľnú hodnotu.