Vzala noviny a povystrihovala z nich písmená. Potom ich nalepila na papier, plagát zniesla na prízemie internátu a zavesila na nástenku.
Bola jeseň 1968 a do Československa vtrhli okupačné vojská. Joanna Helanderová, študentka Jagelovskej univerzity v Krakove, mala vtedy dvadsať rokov. S priateľmi cestovali k našim hraniciam, aby počuli československé rádio, okupácia ich zasiahla.
Potom sa spolu so sestrou a ďalšou spolubývajúcou rozhodli protestovať. Z plagátu zaveseného na prízemí kričal jasný nápis: „Rusáci, ruky preč od Československa!“
Nemohla tušiť, že týmto protestom sa roztočí kolotoč perzekúcií, väzenia a emigrácie. A že jej život sa bude odvíjať celkom iným smerom, než ho nalinkoval neslobodný režim.
Dovedna iba päť slov
„Keď som si po tých rokoch v archíve pozrela zväzok, ktorý na mňa viedli, boli to desiatky strán. Bolo v ňom veľa vecí, ktoré ma prekvapili. Ale asi najviac ten plagát. V spomienkach som si totiž celý čas myslela, že bol pomerne veľký, a v skutočnosti mal rozmer približne A4.“
Ruky preč od Československa! (zdroj: Archív J. H.)Joanna, dnes sedemdesiatnička, sa usmieva, keď rukami ukazuje, aký neveľký bol rozsahom celý protest. Dovedna iba päť slov. Pod plagát ešte ironicky umiestnili pokladničku s nápisom: Zbierame na Čechov.
„Bolo to 26. novembra 1969, večer okolo desiatej hodiny, a keď sme plagát zavesili, vrátili sme sa do izby. Vôbec sme sa nezaoberali nejakou konšpiráciou, navyše som mala nápadné oblečenie, podľa ktorého nás spoznali. Plagát tam visel desať minút. V internátoch vtedy pôsobili strážnici, ktorí dozerali na poriadok a jeden z nich nás zahliadol. Ako som sa neskôr dozvedela, udal nás.“
V ten novembrový večer bolo Československo už pár týždňov plné tankov a nahnevaných ľudí v uliciach, postupne sa však začínali vynárať kolaboranti.
