Neznesiteľné teplo v púšti, týždeň premočené topánky v neustálom daždi a snehu, pumy, štrkáče, medvede. Bez mobilného signálu boli aj desať dní v kuse. Pre nohy pokryté pľuzgiermi sa seba samej pýtala, či ešte niekedy bude môcť nosiť sandále.
Jednu z najdlhších amerických turistických trás, Pacifickú hrebeňovku z hranice s Mexikom na hranicu s Kanadou dlhú vyše štyritisíc kilometrov, čo si možno predstaviť ako štyrikrát vzdušnou čiarou z Bratislavy do Paríža, prešla ADRIANA PAULOVČINOVÁ za päť mesiacov.
Čo vás popchlo, že ste sa rozhodli spôsobiť si takú bolesť, akou je prechod vyše štyritisíc kilometrov pešo?
Nesmierne som sa tešila do americkej prírody. V roku 2015 som videla film Divočina, ktorý Pacifickú hrebeňovku preslávil. Odvtedy počet ľudí, ktorí sa ju pokúšajú prejsť, mnohonásobne stúpol.
Minulý rok sa podľa oficiálnych údajov vydalo na cestu 3934 ľudí, tento rok to bude zrejme ešte viac. Trasu však dokončilo veľmi málo ľudí pre množstvo snehu v horách a požiare po ceste. Tento rok podľa oficiálnych údajov už trasu dokončilo viac než tisíc ľudí.
Šli ste sama či s niekým?
Prehovorila som partnera. Väčšina ľudí ide sama. No na trase človek nie je sám. Začína sa od marca zhruba do mája a každý deň je obmedzený počet ľudí, ktorí môžu vyraziť, na päťdesiat. Snažia sa tým chrániť prírodu, aby nestanovali všetci na tých istých miestach.
Prvých pár mesiacov stretávate každý deň neskutočne veľa ľudí. Keď niekomu dochádzalo jedlo, ľudia sa rozdelili, takisto s vodou.
Hlavne na začiatku v púšti sa zdroje vody nachádzali niekedy aj pätnásť či dvadsať míľ od seba a nie každý si to dobre vyrátal. Neskôr v Oregone a vo Washingtone sa už dali nájsť miesta, kde sme dva-tri dni nestretli nikoho.
Vraj sa na tú cestu ľudia pripravujú aj pol roka. Vám to ako dlho trvalo?
Už v roku 2015 som si začala zháňať informácie, čo asi turisti potrebujú, kde si posielajú balíky, čo jedia. Minulý rok v októbri, keď bolo jasné, že ideme, sme začali nakupovať výbavu, ruksaky, stan, spacie vaky.
S intenzívnejšou fyzickou prípravou sme začali šesť mesiacov vopred. No na tú trasu sa nedá pripraviť. Nie je možné v reálnom živote popri práci chodiť denne pätnásť alebo dvadsať míľ pešo a inak sa na to nepripravíte.
Zobrali ste si na cestu neplatené voľno v práci?
Dala som výpoveď. Väčšina ľudí, ktorá tam šla, musela dať výpoveď. Tí najrýchlejší to stihnú za štyri mesiace, priemerne to však trvá päť až šesť mesiacov, a to na vás v práci nepočkajú. No nikto to neľutoval, všetci hovorili, že je to zážitok ich života a že by šli hneď znova.
Ako takáto cesta človeka fyzicky zmení?
