Julianna Földesné, za slobodna Breuer, sa narodila 14. decembra 1928 v starobylom meste Pécs na juhu Maďarska. Na svet prišla ako ôsme dieťa Anny a Miksu Breuerovcov. Otec Miksa bol predajcom vína, matka Anna musela väčšinu času venovať starostlivosti o deti a domácnosť.
Pamätníčka vyrastala v časoch medzivojnového Maďarského kráľovstva, ktoré ako regent spravoval admirál Miklós Horthy. Začiatkom novembra 1938 pripadla približne pätina územia Slovenska Horthyho štátu.
Post Bellum
- je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.
- Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.
- Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
- Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.
Detstvo za Šípových krížov
Po vypuknutí druhej svetovej vojny a nacistickej agresii nadobudol antisemitizmus v Európe nekontrolovaný priebeh. Horthyho Maďarské kráľovstvo patrilo k blízkym spojencom Hitlera, čo sa prejavilo aj na segregovaní a prenasledovaní časti obyvateľstva, najmä Židov.
Rodina Breuerovcov mala židovský pôvod a zachovávala tradičné zvyky, neboli však ortodoxní. Na dodržiavanie zvyklostí v rodine dbal predovšetkým Juliannin otec Miksa.
Po tom ako zomrel na rakovinu v roku 1940, dodržiavala rodina zvyky menej striktne. „Zvyky sme ale dodržiavali ďalej, každú sobotu mama chodila do synagógy. My ako deti sme sa hrali na dvore, ale vždy sme jej do modlitebne zakývali.“ Koncom tridsiatych rokov žilo v Pécsi okolo 5 000 Židov, podľa pamätníčky väčšinou drobní obchodníci a inteligencia, často nie príliš bohatí ľudia.
Julianna Földesné ako dievča (zdroj: archív pamätníčky)Julianna navštevovala dievčenskú školu pre reformných Židov, sama tvrdí, že počas štúdii ešte nepociťovala náboženské rozdiely ani nevraživosť okolia. Situácia sa zmenila po prijatí prvých protižidovských nariadení. Postupne im, podobne ako v iných krajinách, boli upierané základné ľudské práva, bol im odoberaný majetok a mnohí boli internovaní v getách, či pracovných táboroch.
Najnásilnejšie represálie mali na svedomí najmä domáci fašisti z radov Strany šípových krížov, hovorovo nazývaní nyilašovci. „Ešte niekedy v 39. roku chcel jeden z nyilašovcov zbiť môjho otca. Nadával mu do smradľavých židákov, ktorí tu nemajú čo robiť. Zastal sa ho však jeho zamestnávateľ –kresťan, ktorý toho nyilašovca odohnal.“
Mladosť v gete
Julianna napriek obmedzeným ľudským právam študovala na škole. Zásadný zlom nastal po nacistickej okupácii Maďarska v marci 1944. Netrvalo dlho a Horthyho režim nahradil značne radikálnejší Ferenc Szálasi. Ešte na jar toho roku bola Julianna s rodinou povinná opustiť svoj domov a vysťahovať sa do geta. Z geta v Pécsi do Auschwitzu V neobývaných budovách oproti pécskej železničnej stanici zriadili nyilašovci v súčinnosti s nacistami geto, kde bolo koncentrované tamojšie židovské obyvateľstvo. Julianna mala vtedy 15 rokov.
Pomáhala väzňom v Jáchymove. Do jedného sa zaľúbila a vydala sa Čítajte „Mali sme presný rozpis vecí, ktoré si môžeme zobrať. Presné množstvo šiat, perinu, jeden pár topánok. Všetko ostatné sme museli nechať doma. V gete nás mohlo byť približne 4 000. Mnohých už predtým zobrali na nútené práce. Z okolitých dedín vozili stále ďalších, ktorých umiestnili do konských maštalí. Dnes to už neviem odhadnúť, koľko tam mohlo byť presne ľudí.“
Život v gete ubiehal podľa pamätníčky veľmi pomaly, keďže nemali nič na práci. Predtým ako vstúpili do určených budov, museli odovzdať všetky peniaze, jedlo dostávali na prídely. Útechu pred neistou budúcnosťou nachádzali Juliannini rovesníci iba v improvizovaných spoločenských hrách. „Zostávali tam väčšinou starí a postihnutí ľudia alebo takí, čo nemohli pracovať. Brata Gézu zobrali na nútené práce, tak sme tam zostali len s mamou. V gete bolo vtedy rozšírené, že nás čoskoro zoberú na práce.“
Od konca marca 1944 boli Julianna s matkou Annou internované neďaleko pécskej železničnej stanice. Začiatkom júla už boli spoločne s ďalšími nastúpené pred vlakmi. Kam ich mali odviesť, nevedeli. „Pred tým ako nás naložili do vagónov, zobrali ešte zdravotne postihnutých z tamojších blázincov, posadili ich pred tie maštale do blata a hnoja a tí žandári, ktorí ich obklopovali, sa na tom všetkom náramne zabávali.“
Julianna Földesné v štyridsiatych rokoch (zdroj: archív pamätníčky)Zachránila ju sestra
Transport z Pécsu smeroval na sever cez územie slovenského štátu do okupovaného Poľska. Vo vagónoch pre dobytok sa viac ako týždeň tlačili stovky ľudí, medzi nimi aj Julianna so svojou mamou Annou. Ihneď po príchode do koncentračného tábora Auschwitz nastala selekcia. Julianna si pamätá, že ona s matkou bola zaradená do skupiny, kam inak brali deti a starých ľudí.
Vtedy, aj keď iba na chvíľu, stretla na nádvorí svoju sestru. Tá ju pri selekcii posunkami rúk nasmerovala, aby sa dostala na opačnú stranu, ako bola zaradená ich mama. To jej zachránilo život. Myslela si, že neskôr matku ešte stretne. Nestalo sa tak. Jej mama Anna v ten deň s ostatnými starými ľuďmi a deťmi z danej skupiny našla smrť v krematóriu. Julianna bola následne umiestnená v priľahlom tábore Birkenau.
Peklo menom Birkenau
Veliteľ gestapa im ponúkol miestnosť, aby sa celá rodina mohla otráviť Čítajte „Hneď za svitu nás vyhnali vonku, kde sme museli stáť v päťstupe, kým nás spočítali, či niekto nechýba. Po obede to isté. Kto spadol alebo bol chorý, tak ho oddelili alebo zobrali do nemocnice, z ktorej sa už nevrátili. Za niekoľko dní potom prišla ďalšia selekcia. Mňa aj so sestrou vtedy zobrali do jednej skupiny a museli sme sa na takom betóne vyzliecť donaha.“
Juliannu podľa vlastných slov opäť šťastným pričinením zachránila sestra Margita. Tá ju počas čakania na sprchy chytila za ruku a vyšmykli sa zo skupiny, kde sa ľudia vyzliekali, rýchlo ju obliekla do vecí, čo boli po ruke a obe sa začlenili k neďaleko stojacim ľudom.
„Vyzeralo to tam ako sprcháreň. Ľudí tam poslali už nahých. Sestra ma ale stiahla do nejakej inej skupiny a vtedy sme tiež nevedeli kam títo idú.“ Nakoniec dodáva, že „vtedy sa zachránili, lebo im tam došiel plyn.“ Šťastie v nešťastí postrehlo Juliannu, keď aj so sestrou Margitou nastúpili do vlaku, ktorý ich odviezol z Birkenau na nútené práce. V lete 1944 boli spoločne s asi 800 ženami transportované do mesta Lippstadt vo východnej časti Nemecka.
Výroba granátov pre nacistov
Vojnová mašinéria hitlerovského Nemecka ťažila aj zo zbrojárskej výroby vykonávanej často ľuďmi bez osobných práv a slobôd. Julianna bola ako 15-ročné dievča nútená pracovať pre fabriku spoločnosti IG Farben neďaleko Lippstadtu. Táto firma, ktorá mala patentovaný pesticíd Cyklón B, využívala úzku spoluprácu s nacistickým vedením.
Pobočku mali aj priamo v Auschwitzi. Julianna Földesné musela v Lippstadte každodenne vyrábať obaly ručných granátov, ktoré boli na inom mieste plnené výbušninami a posielané na front vojakom Wehrmachtu. Keď prišli do barakov, kde mali bývať, ešte stále mali na sebe väzenské šaty z Auschwitzu. Na nich mali vzadu červenou farbou namaľovaný kríž. Julianna si stále spomína, ako olejová farba po zaschnutí na oblečení pichala pokožku.
Veľkým pozitívom pre nich bolo, že tu si cez víkend šaty mohli aj oprať. Do pracovného tábora prišla ešte v drevákoch a nespokojná so svojou obuvou, rozhodla sa osloviť tamojšieho veliteľa. Keďže bola spomedzi pracovníčok skoro najmladšia, dovolil jej vybrať si nové topánky. Akonáhle to uvideli ostatné ženy, začali sa tiež dožadovať. Keď si však ženy prišli po tie topánky, začal ich veliteľ mlátiť bičom na kone.
Nekonečná služba
„Pracovala sa denná alebo nočná smena. Vždy sa to striedalo. Avšak keď sme robili nočné, na druhý deň ráno nám iba dali niečo na raňajky a nedovolili nám spať. Hneď ráno nás zobrali niekam lopatovať, alebo niečo podobné, aby sme boli stále zamestnaní.
Jej rodinu skúšali nacisti aj komunisti, napriek tomu neopustila krajinu Čítajte Bolo to ale samozrejme omnoho lepšie ako Birkenau. Mohli sme sa umývať, mali sme pitnú vodu, slamníky a dokonca aj prikrývky.“V Lippstadte zotrvala na nútených prácach prakticky do konca vojny.
V apríli 1945, keď sa dozorcovia dozvedeli, že spojenecké vojská čoskoro dorazia k ich pozíciam, nariadili zajatým ženám vyraziť na pochod. Ozbrojené oddiely SS ich viedli nevedno kam. „Bol to pochod smrti, mnohé zajatkyne týchto 35 km do mesta Kaunitz neprežili. Keď sme počuli lietadlá, tak nám rýchlo nakázali ľahnúť si do jám alebo niekam, aby nás nevideli.“ Nakoniec sa už postupujúcim spojencom nemohli vyhnúť a ich väznitelia sa s bielymi handrami na puškách vzdali nepriateľom.
Návrat domov
Julianna spomína, že pri oslobodení nevážila ani 35 kíl. Spojeneckí americkí vojaci im hneď rozdávali konzervy s jedlom. Jeden z nich, ktorý vedel po maďarsky, ich však varoval, aby jedli iba málo, lebo môžu mať vážne zdravotné problémy. Medzi vojakmi bol Čech, ktorý sa ujal zajatkýň a asi tridsať žien, ktoré mali rodinu v Leviciach, Nových Zámkoch a okolitých obciach. Tieto sprevádzal do Prahy, odkiaľ sa mohli vydať na cestu za blízkymi. Mnohí však svojich príbuzných už nikdy nestretli.
Julianna mala to šťastie, že väčšina rodiny vyvražďovanie prežila. Nikto ich však neuchránil od osočovania spoluobčanov – v Leviciach im susedia tvrdili, že sa vrátili viacerí, ako kedysi odišli. Z Levíc sa po vojne odišla naspäť do Pécsu. V rodnom meste sa práve pri hľadaní žijúcich príbuzných stretla so svojím budúcim manželom. „Spoza chrbta sa mi ozval nejaký chlap a spýtal sa, že kde som nechala jeho brata.“
Vzali sa v roku 1946, Julianna mala 17 rokov. S manželom zažila príchod komunistického režimu, spoločenskú eufóriu aj postupné vytriezvenie. V roku 1950 sa museli vzdať znárodneného obchodu. Neskôr sa zamestnala ako účtovníčka v Ústrednom fyzikálnom ústave v Budapešti.
Židovská komunita nemala jednoduché jestvovanie ani v podmienkach maďarského komunizmu. Pamätníčka tvrdí, že antisemitizmus v ľuďoch stále pretrvával. A pri otázke o hodnotení súčasného stavu orbánovského Maďarsko dodáva, že pretrváva dodnes.
Autor: Matej Harvát
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
