Keby si každý schopný človek "adoptoval" rodinu v núdzi a išiel s ňou "vyraziť dvere" na niektorý úrad, problémov by bolo menej. O tom, ako funguje na Slovensku dobročinnosť a prečo potrebuje charitatívna organizácia dobrý marketing, rozpráva manažérka Dobrého anjela ĽUDMILA KOLESÁROVÁ.
Nedávno ste na sociálnej sieti zverejnili ponuku tínedžera, ktorý písal, že vám nemôže dať peniaze, rád by však pre vás pracoval ako dobrovoľník. Sú ľudia ochotní pomáhať slabším?
"Tú ponuku som zverejnila preto, lebo vždy je dobré poukazovať na dobro na sociálnych sieťach. Lebo aj zla je tam dosť veľa.
A, áno, ľudia sú ochotní pomáhať slabším, aj keď stále máme čo dobiehať. Potenciál je na Slovensku oveľa väčší ako reálna pomoc."
Čo ľudí brzdí?
"Je skupina ľudí, ktorá reaguje na všetky výzvy či prosby o pomoc, sú zapojení do rôznych charitatívnych organizácií. Ale je aj skupina ľudí, ktorí nereagujú na nič a majú skôr výhovorky.
Tie dôvody bývajú typu – ani mne nikto nepomohol, keď mi bolo ťažko. Alebo: sama mám málo. Prípadne nech sa postará štát. V niečom majú pravdu. Štát by sa mal postarať. Ale to neznamená, že by si aj ľudia nemali navzájom pomáhať."
Aj komerčné televízie robia určitú formu charity, ktorá však možno trochu viac sleduje sledovanosť programu. Rodine v núdzi napríklad vynovia bývanie, zaplatia za ňu dlhy, naplnia chladničku. Ako sa vy pozeráte na takúto pomoc?
