Zo 149 irackých utečencov, ktorí prišli pred troma rokmi na Slovensko, ich tu dnes žije približne 60. Riaditeľ Diecéznej charity v Nitre JURAJ BARÁT hovorí, ako chce s nimi ďalej pracovať, keď sa v januári skončí projekt ich integrácie, ale aj o tom, ako sa žije v meste, kde pôsobia neonacisti a Bödörovci.
Posledné tri roky sa ste k Iračanom, ktorí prišli na Slovensko, púšťali novinárov len na vopred pripravených akciách. A na otázky o nich ste odpovedali skôr stroho. Prečo ste zvolili takýto prístup?
„Tí ľudia sem prišli s tým, že sú prenasledovaní moslimskou komunitou. Mnohí nám rozprávali o tom, ako im zabíjali členov rodiny. A my sme nechceli, aby sa takéto krvavé príbehy dostali do médií. Iračania svoje príbehy rozprávajú veľmi radikálnym spôsobom a často majú mentalitu „oko za oko, zub za zub“.
Báli sme sa, aby to nepritiahlo pozornosť radikálov. Sme v Nitre, o ulicu vedľa sa prechádzajú skupinky, ktoré vám jednu vrazia len za to, že sa na nich zle pozriete alebo máte inú farbu pokožky.“
Mali ste negatívne skúsenosti s médiami?
„Rok po príchode Iračanov na Slovensko sme mali na diecéze ubytovanú jednu rodinu. Na Silvestra sa do areálu dostal mladý bezdomovec. Ľahol si, dal si cigaretu a zapálil pri tom nazbierané šatstvo, ktoré bolo vedľa neho.
Médiá začali oheň hneď opisovať ako útok na utečencov, hoci šlo o niečo úplne iné. Neviem, prečo ľudí fascinuje zlo a teror. Konšpiračný plátok Zem a Vek a dokonca aj migračný úrad sa nás pýtali, prečo sme ich o incidente neinformovali.“
Aká je odpoveď?
„Taká, že to s utečencami vôbec nesúviselo. Nikoho nezaujíma, že tu máme ľudí bez domova a že iní ľudia umierajú v hospici. Ale keď sa zapáli šatstvo, začnú to mnohí hneď považovať za teroristický útok.“
