Navrhla desiatky mrakodrapov a porazila v súťaži aj architekta najvyššej budovy na svete. Česká architektka EVA LE PEUTREC sa presadila v Ázii krátko po škole a ako sama s vtipom hovorí, v portfóliu jej chýba už len krematórium.
S francúzskym manželom a dvoma deťmi dnes žije na Novej Kaledónii a naďalej dochádza za prácou do Ázie.
Chceli by ste sama žiť v mrakodrape? Prečo?
Od roku 2011 nebývam v mrakodrape, ale vo výškovej budove na pláži, ktorá má asi 85 metrov. Som šťastná, že sa vôbec môžeme rozprávať, lebo asi pred dve a pol hodinou sme tu mali veľké zemetrasenie 7,6 stupňa Richterovej stupnice.
Celú štvrť, kde bývame, vypratali pre vlnu cunami. Takže keby som náhodou sklapla počítač a odbehla, nečudujte sa. Je to buď ďalšie zemetrasenie, alebo cunami.
Ako často sa vám také niečo stáva?
Naposledy nás evakuovali vlani, tesne pred Vianocami pri rovnakom zemetrasení. Keď vidím, že sa televízor trasie tak, že každú chvíľu spadne, zbalím to najpotrebnejšie a utekám.
Už nás evakuovali aj z mrakodrapu. Bolo to v roku 2008 v Šanghaji, týždeň pred svadbou. Zemetrasenie bolo v čínskej provincii Sičuán. Zložila som topánky na vysokých opätkoch a bežala som, čo mi nohy stačili. Jediné, na čo som myslela, bolo, že sa chcem vydať.
Ostatní sú tam na to zvyknutí?
Nie, iba ja. Dva roky som pracovala v San Franciscu a tam nás každú chvíľu evakuovali. V kancelárii sme zrazu všetci zbledli, zatočila sa nám hlava a začali sa hýbať žalúzie.
Všetci sa smiali, že to je nejaký duch, no mne došlo, že to je zemetrasenie, tak som vybehla a kričala som na ľudí, že by sme mali ujsť. Všetci sa mi smiali, ale o chvíľu sa celá budova začala evakuovať so mnou.
Zišli sme sa pod mrakodrapom, ale otázka bola, kam ďalej, lebo keby začali padať tie sklené tabule, aj tak by sme všetci prišli o život. Našťastie to všetky budovy vydržali.
Neodradí taká skúsenosť človeka od života v mrakodrape?
Viem, čo znamená žiť a pracovať v mrakodrape. No aj tak mám výškové budovy rada, lebo milujem ten výhľad - keď vidím čo najďalej. Aj kedysi sa naši predkovia usídľovali na kopci, aby videli doďaleka, či sa neblížia cudzie kmene, aby mali pocit bezpečia. Myslím, že je to v nás od pradávna zakorenené.
Prečo ste sa ako veľmi mladá ešte pred tridsiatkou rozhodli navrhovať práve mrakodrapy? V rodnom Česku by ste inšpiráciu ťažko hľadali.
Život rozhodol za mňa. Už po prvom roku, keď som prišla do Šanghaja, som vyhrala medzinárodnú súťaž na 150-metrový mrakodrap v centre Šanghaja. Porazila som fínskych architektov známych svojím dizajnom, Američanov a ďalších.
Keď moji šéfovia videli, že sa mi podarilo vyhrať, dávali mi aj ďalšie projekty podobného typu. Tak som sa začala špecializovať.
V poslednej firme, kde som bola zamestnaná, som robila takmer výlučne len tento typ zákaziek: obrovské multifunkčné centrá s niekoľkými mrakodrapmi, nákupným centrom, bytmi, hotelmi, kanceláriami, pripojením na metro.
Ako sa vám ako nováčikovi bez znalosti čínštiny podaril takýto úspech?
Keď som prišla v roku 2005 do Číny, mala som 25 rokov. Síce som mala dvojročnú skúsenosť zo San Francisca, ale čerstvo som dokončila vysokú školu a tam som zrazu začala dostávať obrovské zákazky.
Bola to veľká zodpovednosť. Trh bol vtedy rozdelený medzi amerických architektov, ktorí mali obrovské know-how, ale neboli kreatívni, a Číňanov, ktorí mali veľa zákaziek, ale nemali know-how a neboli ani kreatívni. Potom som tam bola ja, kreatívna a know-how som si veľmi rýchlo doplnila.
Za šesť rokov som navrhla viac než stovku projektov, často obrovských, napríklad na 250-tisíc štvorcových metroch, čo je asi šesťdesiat futbalových ihrísk.
Vedeli ste, do čoho idete, keď ste šli hneď po škole do Číny?
Vôbec nie. Keď som sa vrátila zo San Francisca do Liberca, dlho som tápala, čo budem robiť. Lákala ma Ázia, pretože sa tam veľa stavalo. Na internete som našla odkaz na firmu, ktorá práve hľadala architektov v Šanghaji.
Napísala som im a do dvoch dní som mala prácu, podpísala som zmluvu. Až potom som začala byť skeptická, lebo keď som do googlu zadala názov firmy, nenašlo to vôbec nič. Bola to totiž čínska firma, ktorá mala webovú stránku v čínskych znakoch. To ma neupokojilo.
