Pre mnohých z nás je rozprávka najúžasnejším príbehom, ktorý po desaťročia spojuje generácie. Kam sa z Medovníkového domčeka vytratila princezná a prečo bola pre slovenských romantikov taká dôležitá rozprávka o Popolvárovi? O osudoch slovenských ľudových rozprávok hovorí JANA PIROŠČÁKOVÁ z Ústavu slovenskej literatúry SAV.
Začnem vianočnou klasikou. Rozprávka Popoluška má okrem známej verzie bratov Grimmovcov mnoho iných vrátane čínskej. Existuje aj slovenská verzia Popolušky?
Je to tak, ako vravíte, variantov Popolušky je mnoho. Aj v slovenských zápisoch rozprávok z 19. storočia je zapísaných niekoľko verzií alebo sa často objavuje motív známy z Popolušky, čiže podceňovaná najmladšia dcéra, väčšinou je to sirota, ktorá príde k veľkému šťastiu s princom. A keď ste spomenuli vianočnú verziu, v slovenskej nestretne princ popolušku na bále, ale v kostole. Poznáme však aj verziu s bálom od Samuela Reussa, ktorá sa volá Zlatý zúbok. Zaujímavé na nej je, že sa končí tragicky. Jedného dňa prišiel princ k princeznej, ktorá krájala chlieb a od veľkej lásky ju tak silno objal, že ona ho nevdojak preklala a potom sama umrela. Takýto záver narúša našu predstavu o rozprávke so šťastným koncom.
Aj pôvodná verzia bratov Grimmovcov sa končí inak, ako to poznáme z filmového spracovania. Popoluškine dve sestry sa chcú priživiť na jej šťastí, ale vtáčiky im v svadobnom sprievode vyďobú oči. To je dosť krutý obraz, nie?
Veľa brutality a násilia je v rozprávkach preto, lebo boli určené predovšetkým dospelému poslucháčovi ako zábavný žáner. Kedysi ľudia nechodili do kina, nemali televíziu, takže si rozprávali rozprávky. Druhým dôvodom bolo, že rozprávka je bojom dobra proti zlu. A ak dobro zvíťazí a je odmenené, tak logika rozprávky káže, že aj ten zlý má byť adekvátne potrestaný. Tresty môžu byť aj odrazom spomienok ľudí na reálne udalosti a exemplárne tresty, ktoré sa používali v stredoveku – roztrhanie koňmi, odťatie hlavy, oslepenie.
A rozprávky pre deti?
Bolo aj zopár detských – známe slovenské sú napríklad Ako išlo vajce na vandrovku, Mechúrik košťúrik alebo Koza odratá. Mali výchovný charakter a pobavili. Ostatné rozprávky sa do čítania pre deti dostali potom v upravenej podobe. Ale ešte na začiatku dvadsiateho storočia sa o vhodnosti týchto rozprávok pre deti viedla ostrá polemika. Proti rozprávkam vystupovali mnohí pedagógovia, naopak, psychológovia a psychoanalytici, ktorí sa zaoberali vplyvom rozprávok na deti, ich označili za veľmi užitočné. Dieťa sa v rámci svojho vývoja potrebuje identifikovať aj s negatívnymi postavami a tie rozprávkové situácie mu v živote pomôžu.
Môžeme nejaké rozprávky označiť za unikátne, typicky slovenské?
Ťažko. Keď ich slovenskí národovci v 19. storočí začali zapisovať, snažili sa dokázať, že sú špecificky slovenské, bol to pre nich znak národnej hrdosti. Ale už vtedy si všímali podobnosť mnohých rozprávok. Koncom 19. storočia sa práve na základe tematickej príbuznosti rozprávok v Európe začala šíriť migračná teória rozprávky, ktorá upozorňuje na to, že všetky rozprávky majú rovnaký koreň a migrujú nielen v rámci Európy, ale celého sveta. My nepoznáme ani všetky rozprávky z folklórneho prostredia. To nie je možné. Slovenskí romantici v 19. storočí sa napríklad zamerali len na čarovné rozprávky. A nechodili medzi ľudí s úmyslom zbierať ich a zapisovať, ale vychádzali spravidla z vlastných spomienok alebo ich prepisovali z už existujúcich prameňov.
To, že sa do zbierania rozprávok pustili práve slovenskí romantici, asi nebola náhoda.
