V živote Hedvigy Zsákovej Malinovej uplynulo dvanásť Vianoc, keď jej jediným želaním bolo, aby nasledujúci rok už nedostávala predvolania na políciu a na súdy, a nepísali o nej znalecké posudky.
Jej prípad tento rok ukončila prokuratúra v maďarskom Győri, s tým, že slovenským orgánom činným v trestnom konaní sa nepodarilo preukázať, že by nehovorila pravdu o útoku na seba, a preto jej nemožno dokázať ani to, že by v súvislosti s útokom krivo svedčila.
Už ste si uvedomili, že je konečne koniec? Dokázali ste sa vôbec tešiť, keď ste dostali rozhodnutie Okresnej prokuratúry v Győri o tom, že zastavila konanie proti vám?
"Roky som čakala na tento deň a vo svojich predstavách som k nemu pripájala grandiózne pocity. Myslela som si, že mi spadne kameň zo srdca, ale nestalo sa to.
Len veľmi pomaly som si uvedomila, že je skutočne koniec, a cítila som skôr smútok ako úľavu. Nedokázala som myslieť na to, že v mojom živote sa ukončilo jedno trpké obdobie, lebo ma zamestnávalo to, že uplynulo dvanásť rokov a ja som za ten čas nič nedokázala prežívať a užiť si naplno bez toho, aby som nemusela myslieť na to, že môj osud je v rukách iných.
Rozhodnutie maďarskej prokuratúry prišlo príliš neskoro na to, aby znamenalo skutočnú katarziu. Bolo to iba tichým ukončením našej kalvárie, natoľko vytrpené a zaslúžené ukončenie, že sme sa z neho nedokázali ani tešiť."

Aj vaša rodina to takto prežívala?
"Deň po tom, ako som dostala rozhodnutie prokuratúry, som pri rannej káve povedala manželovi: vieš, že dnes je ten deň, na ktorý sme toľko čakali? Povedal len aha, a viac sme sa o tom nerozprávali.
Aj mamu poznačilo uplynulých dvanásť rokov, ani ona sa nedokázala zo srdca tešiť z toho, že je koniec. Spolu so mnou oplakávala stratený čas, všetko to, čo by mohlo byť, ak by sa s naším životom nezahrávala moc."
To, že ak to maďarské orgány ukončia, tak to urobia s odvolaním sa na nedostatok dôkazov a uplynutý čas, sa dalo predvídať. Zmierili ste sa s tým, že tých, ktorí vás prepadli, asi nikdy nepostavia pred súd?