Titul Spravodlivý medzi národmi získalo ďalších 15 Slovákov

BRATISLAVA. Pri odovzdávaní cien Spravodlivý medzi národmi si tento rok pripomenuli známy útek dvojice Židov z Osvienčimu aj vraždenie v Nízkych Tatrách.

"Pre tých, ktorí boli prenasledovaní a štvaní ako divá zver, bol svet veľmi osamelým miestom. Drvivá väčšina ľudí im odmietla pomôcť a pred touto hroznou tragédiou zatvárala oči," povedal Zvi Aviner Vapni, veľvyslanec štátu Izrael v Slovenskej republike.

Hrdinami sú podľa neho tí, ktorí sa v tomto tienistom období rozhodli zachrániť ostatných.

Spravodliví medzi národmi obrazom (4 fotografie)

Ocenení sú tento rok Cecília Scheibenreifová a jej syn Rudolf Scheibenreif, Ondrej Čanecký, Imrich Počuch a jeho manželka Mária, Štefánia Pellerová, Anna a Ignác Chladní, Karolína Bullová a František Bulla, Peter a Anna Brezovskí, Ondrej Rapčan a Elena Rapčanová, Zlatica Vojtková.

V stredu získali titul Spravodlivý medzi národmi a ich mená budú vytesané do Múru cti v Záhrade spravodlivých v areáli pamätníka Jad Vašem v Jeruzaleme.

Pripojili sa tak k ďalším 575 Slovákom, ktorí získali toto ocenenie za záchranu Židov počas druhej svetovej vojny.

Zachránila ju prechádzka

Keď sa koncom augusta 1944 obnovili deportácie, manželia Ferdinand a Herta Felsenburgovci a ich šesťročná dcéra Eva našli úkryt v podzemnom úkryte pod Zoborom, ktorý pripravili manželia Nagyovci.

V úkryte za finančnú odmenu pomáhali trom židovským rodinám, spolu trinástim ľuďom. Pre malú Evu bolo ťažké neustále sa skrývať, preto ju každý večer po zotmení Nagy brával na prechádzku.

Jeden večer po návrate z prechádzky zistili, že všetkých ľudí odvlieklo gestapo a tak manželia Nagyovci Evu ukrývali na rôznych miestach.

O niekoľko dní Evu pod nátlakom gestapa prezradila iná Židovka a Nagyovci v panike kontaktovali Ferdinandovu známu Cecíliu Scheibenreifovú, ktorá im s Evou pomohla.

Keď sa raz gestapo blížilo k bytu Scheibenreifovcov, malý syn Rudko pohotovo strčil Evu do kufra, ktorý vložil do skrine a naň položil posteľnú bielizeň a uteráky. Tak ju zachránil, hoci Nemci skriňu otvorili.

Po vojne sa z Osvienčimu vrátil iba Evin otec Ferdinand.

Prichýlil svedkov Osvienčimu

Keď Walter Rosenberg a Alfréd Wetzler utiekli z Osvienčimu 10. apríla 1944, šli pešo desať dní bez jedla a vody.

Krátko po prekročení slovensko-poľskej hranice sa vyčerpaní zvalili na pole roľníka Ondreja Čaneckého. Keď ich roľník našiel, dal im najesť a prichýlil ich vo svojom dome.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Dozoroval evanjelickú cirkev: Prekáža mi, keď fašisti zneužívajú Štúrove výroky Čítajte 

Po štyroch dňoch ich Čanecký vzal na miestny trh v Čadci, kde im predstavil židovského doktora Poláka.

Ten ich skontaktoval s predstaviteľmi židovskej náboženskej obce v Žiline.

Tí im zabezpečili falošné doklady a spísali ich svedectvo o Osvienčime.

Vďaka tejto správe sa západné mocnosti dozvedeli o hrôzach, ktoré sa diali v koncentračných táboroch.

Židov skrývali aj pred vlastnou rodinou

Manželia Oskar a Melánia Neumanovci žili v Trnave. Po deportáciách si adoptovali Egona, syna Melániinho brata a presťahovali do neďalekej dediny Smolenice. Zmenili si priezvisko na Horanskí a v dedine o ich pôvode nikto nevedel.

Do Smoleníc po vypuknutí antifašistického Povstania prišli aj Manželia Dezider a Melánia Brichtovci, kde sa ukryli v dome rodiny Počuchovcov. Tá ukrývala aj Neumanovcov.

O ukrývaných rodinách nepovedali nielen susedom, ale ani 85-ročnému starému otcovi a malým synom, ktorí s nimi žili v jednej domácnosti. Viac ako pol roka sa rodina Počuchovcov starala o šesť ukrývaných ľudí, vďaka čomu vojnu prežili.

Žili s nemeckým dôstojníkom

Manželia Aurel a Marta Rosenthalovci žili so svojimi dcérami Vierou a Denisou v Spišskej Novej Vsi. Po Povstaní sa Rosenthalovci ukrývali v poľovníckej chate pri dedine Poráč. Marta sa však nervovo zrútila a bola prijatá do nemocnice v Levoči na psychiatrickú liečbu, Aurel musel zase ísť na chirurgiu so zápalom slepého čreva.

Ich známa Štefánia Pellerová si preto zobrala obe dcéry k sebe do Spišskej Novej Vsi. Vierka a Deniska sa ukrývali v maličkej izbičke v podkroví. Na Vianoce 1944 sa situácia vyostrila, keďže sa v dome v jednej miestnosti ubytoval nemecký dôstojník. Obe dievčatká preto presťahovali z podkrovia do pivnice.

Vojnu vďaka tomu prežili. Otca Aurela deportovali do koncentračného tábora, ale takisto prežil. Ich mamu Martu esesáci obvinili zo spolupráce s partizánmi, mučili a popravili.

Život v horách

Manželia Kohnovci aj s dcérou Erikou žili v Prievidzi. Po vypuknutí Slovenského národného povstania rodina utiekla z mesta do lesov, s cieľom pripojiť sa k povstalcom. Po potlačení Povstania ostali Židia v horách bez potravín či prístrešku nad hlavou. Erika dostávala návaly hrôzy, ochorela na cukrovku a neskôr osinela na podchladenie.

Erikina matka sa rozhodla hľadať pomoc v dedine Motyčky a zaklopala na dvere prvého domu. Žila v ňom rodina Chladných, ktorá pripravovala Erike horúce kúpele, čím ju zachránili. Erika potom často pobývala u Chladných v dome, dokonca tam začala chodiť do školy. Celá rodina nakoniec vojnu prežila.

Upálená za živa

Na Troch kráľov, 6. 1. 1945 našiel Július Donoval z Motyčiek v lese ukrývajúce sa dve premrznuté židovské rodiny: rodinu Groszovcov a Grünbergerovcov. Keďže vo svojom vlastnom dome ukrýval už inú židovskú rodinu, doviezol ich k svojej sestre Karolíne Bullovej, ktorá žila s manželom Františkom v Polianke.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Preživší holokaust: Žili sme v jame ako potkany Čítajte 

O desať dní pred ich domom napadli ruskí partizáni nemeckú hliadku. Nemecká rota potom osadu obkľúčila a vojaci vtrhli do ich domu.

Nemci odtiaľ vyviedli manželov Bullovcov a rodiny Groszovcov a Grünbergerovcov, kde ich vypočúvali. Dom, ako aj ostatné domy Nemci vyrabovali a s nakradnutými vecami poslali Františka Bullu a ďalších dedinčanov do Korytnice.

Zhruba o 8.30 Nemci náhle nahnali Židov naspäť do domu, kde ich všetkých vrátane detí, postrieľali. Keď chceli zapáliť dom, Karolína sa snažila Nemcov uprosiť a potom aj fyzicky podpáleniu zabrániť.

Nemci ju preto zamkli v dome, ktorý podpálili. Snažila sa dostať cez okno, ale Nemci tam do nej bodali bajonetmi, takže nakoniec uhorela.

V to ráno našli Nemci v spojených osadách Bully a Polianka ďalších takmer 20 ukrývajúcich sa Židov. Všetkých zastrelili a spálili.

Hlasné chrápanie

Jana Blumová a manželia Weisovci žili neďaleko Piešťan vo Vrbovom. Keď sa začalo prenasledovanie Židov, Blumová so svojimi dcérami Lili a Annou a s Anniným manželom Arpádom Weisom sa presťahovali do Piešťan, kde ich takmer nikto nepoznal.

Rodina si prenajala dom oproti domu Arpádových známych manželov Brezovských a v pivnici sa ukrývali v čase najväčšieho ohrozenia.

Manželia Brezovskí im nakupovali jedlo a dokonca im pomohli potajme pochovať Annu, keď zomrela v roku 1943. Neskôr sa k nim pridala Annina sestra Margita aj s jej rodinou.

Po jednej noci sa Margita rozhodla, že zmenia miesto úkrytu, pretože jej muž hlasno chrápal a bála sa, že by to mohlo ohroziť všetkých. Nasledujúci deň sa rodina rozdelila.

Stará mama Blumová, jej zať Artur a mladší vnuk Juraj sa vrátili do jej domu, kde ich čoskoro objavilo a zatklo gestapo. Margitu a jej staršieho syna Petra chytili tiež a deportovali ich do rôznych koncentračných táborov.

Holokaust prežili všetci, okrem starej mamy, ktorú zavraždili v Osvienčime.

Ukrytí na samote

Štvorčlenná rodina Lipschützovcov žila v Prahe, ale po obsadení Čiech a Moravy Nemcami v marci 1939 sa vrátili na Slovensko a usadili sa v Utekáči.

Po vypuknutí Povstania si rodina Lipschützovcov začala hľadať bezpečnejšie miesto a prichýlili ich Ondrej a Elena Rapčanovci na samote v obci Ortáš.

Obe rodiny museli vyžiť z malého množstva jedla, pomáhali im aj známi z Utekáča. Po oslobodení sa Lipschützovci rozlúčili so svojimi dobrodincami, ktorí ich nezištne ukrývali a vrátili sa do zbombardovaného a vykradnutého domu.

Úkryt v kolibe

V čase Povstania bol Utekáč pod kontrolou partizánov a po jeho potlačení povstalci aj Židia utekali odtiaľ do hôr. Bol medzi nimi aj Jozef Engel s rodinou, ktorý si spomenul na známeho Jozefa Vojtka, lesníka v oblasti Dobroča pri Čiernom Balogu.

Dvere otvorila jeho manželka Zlatica, ktorá ukázala utečencom útulňu v lese. O niekoľko hodín neskôr prišiel za nimi Jozef Vojtko, ktorý našiel ďalšie dve skryté rodiny.

Pán Vojtko priniesol so sebou nejaké jedlo a dočasne ukryl utečencov v drevorubačskej kolibe. Neskôr im pripravil nový úkryt.

Manželia sa o všetkých desať ukrývaných ľudí starali až do konca vojny. Jozef Vojtko za to získal titul Spravodlivý medzi národmi už v roku 1994.