Keď okolo nich chodili pytliaci s mačetami, nebolo mu všetko jedno. Dokumentarista a zoológ MICHAL GÁLIK pred rokom spoluzakladal československú skupinu Wildlife Guards, ktorá bojuje proti ilegálnemu obchodu so zvieratami a ich produktmi.
Začali v Indonézii, no svoje aktivity by radi rozšírili, okrem iného aj do Česka a na Slovensko.
V čom je mafia, ktorá sa zaoberá zločinom v oblasti prírodného bohatstva, iná než tá, ktorú poznáme z našich podmienok?
Nie je tam zásadný rozdiel. Obchod so zvieratami patrí medzi štyri najväčšie čierne obchody na svete spolu s obchodom s drogami, ľuďmi a so zbraňami.
Najmenší pytliaci sú ako otroci, no človek, ktorý s tými výrobkami obchoduje na medzinárodnej úrovni, väčšinou získa najviac peňazí. Cena môže v rámci toho obchodného reťazca stúpnuť desať- až dvadsaťnásobne, v prípade slonoviny až stonásobne.
Pytliak dostane provizórne peniaze, kým priekupník, ktorý výrobky prenesie do Číny, Singapuru či Japonska, sa má veľmi dobre.
Ako ste si predstavovali pytliakov v oblasti chránených druhov predtým, než ste začali pracovať v Indonézii? V čom sa realita líši od toho, čo ste čakali?
Moja predstava bola, že pytliak je obyčajný človek, ktorý potrebuje uživiť rodinu, tak robí biznis, ktorý mu prináša rýchle peniaze za relatívne málo práce. Nebolo to ďaleko od reality.
Sú to väčšinou úplne normálni ľudia a bolo mi ich trochu ľúto. Ocitli sa v takej životnej situácii, že sa rozhodli živiť pytliačením. Čo ich, samozrejme, neospravedlňuje, lebo alternatív na obživu je tam niekoľko.
Niektorí si ani neuvedomujú, že prispievajú k vymieraniu ohrozených druhov.
Dostali ste sa do nebezpečných situácií? Vyhrážali sa vám alebo marili vaše úsilie?
