Čo všetko ovplyvnilo príbeh Slovenska? Ako Vladimír Mečiar vyburcoval novinárov k založeniu SME? Cez koho chcela Penta ovládnuť vydavateľstvo a ako to dopadlo?
Úspechy, prehry, ale aj osudové zvraty. Štvrťstoročie existencie denníka SME sa prekrýva s novými dejinami Slovenska. Spomienky Alexeja Fulmeka nie sú len príbehom novín. Je to príbeh o dobe, ktorú žijeme. Knihu Bol som dlho v SME si môžete objednať aj v online obchode vydavateľstva Petit Press.
Začali sme hľadať vhodnú rotačku pre náš denník, uvažovali sme len o zakúpení staršej a používanej tlačiarenskej technológie.
Riaditeľ Komárňanskej tlačiarne Meszlényi priniesol niekoľko ponúk od nemeckých spoločností. Ceny sa mi zdali privysoké, ale keďže sme nemali s podobnou transakciou žiadne skúsenosti, spoliehal som sa na jeho rady.
Začiatkom decembra 1995 nám Meszlényi sprostredkoval informáciu, že v malom nemeckom mestečku na francúzsko-nemeckých hraniciach ukončila svoju činnosť stredne veľká polygrafická firma a rozpredáva za výhodné ceny svoje zariadenia.
Malá krajina s veľkým príbehom novín Čítajte Okamžite sme sa ozvali a dohodli sme sa na návšteve tlačiarne. Rotačka už nebola v činnosti, ale Meszlényi pri obhliadke deklaroval, že opotrebovanosť stroja je akceptovateľná a že by stroj mohol vydržať ešte päť rokov prevádzky.
V tom čase bola pre mňa predstava piatich rokov úplne v poriadku, pretože som potreboval vyriešiť náš problém okamžite. Súhlasili sme s cenou 270 000 dolárov.
Začali sme pracovať na zmluve, pričom nás nemecká strana tlačila k rýchlej kúpe a opakovala, že majú záujemcov aj z Poľska a Rumunska. My sme však museli ukončiť biznis plán a podpísať v New Yorku úverovú zmluvu s MDLF.
Navyše MDLF poslal na obhliadku stroja amerického experta z firmy BMC Harolda van Morgana a tak sme museli cestovať do Nemecka druhýkrát, čo trochu znervózňovalo nášho obchodného partnera Siegberta Riegera z firmy Graphischer Service, ktorý bol vlastníkom rotačného stroja. Americký odborník Van Morgan vo svojej správe potvrdil závery Štefana Meszlényiho.
Odporučil nám túto rotačku kúpiť vzhľadom na pomer solídneho stavu stroja a jeho ceny. Cenu označil ako mimoriadne zaujímavú, ale tiež uviedol, že bez toho, aby videl stroj v prevádzke, sa nemôže zaručiť za bezchybnosť všetkých súčastí a zariadení rotačky.
Spomínam si, aký silný dojem vo mne v Nemecku zanechalo, keď som sa svojich partnerov na rokovaní spýtal, prečo sa doteraz nenašiel domáci záujemca o rotačný stroj. Vysvetlili mi, že nemecké hospodárstvo je cez dane stimulované neustále nakupovať nové a modernejšie technológie, čím sa pochopiteľne zvyšuje jeho efektívnosť.
Medzitým sme dokončili biznis plán, ktorý mal okolo osemdesiat strán, takže sme napísali serióznu knihu o našom vydavateľstve. Museli sme doplniť ešte ďalšie údaje, ktoré si vyžiadal finančný riaditeľ MDLF Jarek Gora.
V tom čase sme mali z neho pocit, že je to byrokrat, ktorý nechápe, že máme množstvo inej práce a núti nás dolovať z firmy ďalšie detaily, ktoré podľa nás neboli pre výsledok transakcie až také dôležité. Hovorili sme si, čo vlastne chce, veď všetko je úplne jasné: kúpime rotačku, ušetríme náklady a z ušetrených nákladov splatíme úver.
Po schválení nášho biznis plánu v januári 1996 v Prahe sa začala právna príprava celej transakcie, ktorá trvala necelé dva týždne, lebo MDLF si najala miestneho veľmi šikovného právnika Milana Hrbeka, ktorý zhodou okolností neskôr bude zastupovať Annu Bubeníkovú z FNM známu z kauzy Gorila a bude mi vyčítať, ako jej noviny SME ublížili.
Museli sme ešte zabezpečiť overený preklad a notárske overenie ďalších dokumentov. Okrem toho sme museli nájsť garanta na náš úver, ktorým sa nakoniec stala jedna z dcérskych spoločností nášho majoritného akcionára. Po ocenení bonity tejto garancie s ňou nakoniec MDLF súhlasil a mohli sme pristúpiť k podpisu úverovej zmluvy.
Vo februári 1996 som letel do New Yorku so zapečatenou obálkou, v ktorej bola kompletná dokumentácia odsúhlasená Milanom Hrbekom, a americkému imigračnému úradníkovi na letisku som hrdo oznámil, že účelom mojej návštevy je podpis úverovej zmluvy a že v obálke je dokumentácia k tomuto prípadu. Pozrel sa na mňa, akože mu dávam priveľa nepotrebných informácií. Chvíľu váhal, či obálku otvorí, ale potom ju nechal zapečatenú.
Medzitým som musel odolávať Riegerovým telefonátom, v ktorých sa pýtal, kedy už príde zálohová platba, pretože v opačnom prípade predá stroj inému záujemcovi. Aby sa upokojil, poslali sme mu aspoň dvadsaťpercentnú zálohu, ktorú sme naškrabali na našich účtoch. Po podpise úveru sme zaplatili ďalšiu platbu vo výške dvadsiatich percent a posledných šesťdesiat percent dostane po prebratí stroja.
V New Yorku sme podpísali s Igorom Ďuričom, zástupcom Petra Vajdu v našom vydavateľstve, úverovú zmluvu v krásnej veľkej zasadačke právnickej firmy Schulte Roth & Zabel na 23. poschodí s výhľadom na Central park. Za hodinu konzultácie brali 800 dolárov. Všetci luxusne oblečení zamestnanci vyzerali ako z módneho móla.
V kontrakte, ktorý nám položili na vyleštený stôl, boli vlepené maličké nálepky, ktoré označovali miesto, kam sa máme podpísať. To som videl prvý raz. Všetko to na mňa pôsobilo ako v hollywoodskom filme. Ukázal som prítomným naše noviny a oni povzbudivo prikyvovali, akoby boli odjakživa priaznivci nášho projektu. Saša Vučinič povedal, že večer to musíme zapiť, keďže sme ich prvý klient a že pre nás chystá prekvapenie.
Chcete poznať zvyšok príbehu SME?
Knihu Bol som dlho v SME si môžete objednať v online obchode vydavateľstva Petit Press.
Po podpise zmluvy som sa presunul do Open Society Institute, kde ma prijal finančník a filozof George Soros, ktorý menil grantovú stratégiu podpory nezávislých médií na úverovú.
MDLF založil Saša Vučinič za jeho finančnej podpory, ale zároveň Soros deklaroval, že Saša si musí do niekoľkých rokov nájsť prostriedky na svoju činnosť aj z iných zdrojov.
Sedím na 57. ulici na Manhattane, mám trému a všetko, čo chcem Sorosovi povedať, som si napísal po anglicky na kus papiera. Pozdravujem ho od Petra Vajdu, lebo sa nedávno osobne stretli, a ďakujem mu za pomoc pri budovaní tlačiarne.
George Soros má inteligentný pohľad: „Ako sa má môj kamarát Mečiar,“ spýta sa zo žartu.
„Stále s nami bojuje a chce nás zlikvidovať,“ odpovedám.
„To znamená, že ste dobré noviny.“ George Soros poznal náš príbeh a považoval ho za významný pre celú strednú Európu.
Bol priateľský, ale po desiatich minútach sa zdvorilostná audiencia skončila. Už ho viac v živote neuvidím. Podstatné pre mňa bude, že v roku 2015, krátko po vstupe Penty do nášho vydavateľstva a jej ústupe do minority, poskytne denníku SME interview, čím dá opäť najavo, že nás považuje za pokračovateľov novín, ktoré zohrali v deväťdesiatych rokoch významnú úlohu pri rozvoji občianskej spoločnosti.
Po odchode z kancelárie Schulte Roth & Zabel vydal Saša Vučinič okamžite pokyn na transfer peňazí, keďže vedel o tlaku dodávateľa rotačky. Zavolal som z New Yorku do vydavateľstva a oznámil som Anne, že peniaze sú na ceste, čím sme úspešne zavŕšili našu trojmesačnú intenzívnu prácu.
Saša nás večer pozval do podniku Ciel Rouge, bola to reštaurácia s interiérom ladeným do červena. Pripomenulo mi to hotel v Košiciach, v ktorom sme raz spali s Karolom Ježíkom, všade červené svetlá a uprostred izby sprcha a veľké zrkadlá, bolo to zvláštne a neprirodzené, až kým sme sa nedozvedeli, že hotel bol kedysi nevestinec (proste bordel).
Keď sme vstúpili do baru, Saša Vučinič tam už sedel aj s Rachel Trittovou, teraz už bývalou riaditeľkou OSF Bratislava, ktorá sa práve vrátila do New Yorku. Toto bolo to avizované prekvapenie. Rachel prišla do Československa v roku 1990 učiť angličtinu a v roku 1992 len ako dvadsaťštyriročná zakladala Sorosovu nadáciu Open Society Fund. Naučila sa po slovensky a stala sa jej prvou riaditeľkou. Na prelome rokov 1995 a 1996 ju vystriedala vo funkcii Alena Pániková a Rachel sa vrátila domov. Teraz sedí v tomto newyorskom bare na Broadwayi, objímeme sa a gratuluje nám k podpisu zmluvy. Pri piane spieva muž oblečený v dámskych minišatách s ramienkami. Vždy, keď dospieva, ozve sa frenetický potlesk, odpije si zo svojho long drinku a pokračuje v romantických piesňach.
Prvý raz v živote s Igorom Ďuričom vidíme travesty show, zrejme skúška nášho liberalizmu. Igor hovorí, že je čudné sedieť v gay bare, keď nie je homosexuál, no čo mu Rachel urobí prednášku o korektnosti a o tom, že reštauráciu môže mať akákoľvek minorita, že je to správne a nech si užívame priateľskú atmosféru a nesprávame sa ako „sedláci“, ak chceme byť súčasťou západnej kultúry. Poslúchneme ju, nesprávame sa ako sedliaci, popíjame pivo a užívame si show, akoby nám spievala krásna žena. Saša potom zaplatí, nechá päťdolárové prepitné, čo sa nám zdá mnoho, a vrátime sa do hotela Metro.
Boli sme prvý úverový klient MDLF s priaznivým dvojpercentným úrokom. O tri roky všetky peniaze vrátime s predstihom, čo bude múdre rozhodnutie, pretože neskôr sa slovenská koruna devalvuje o vyše 30 percent.
V New Yorku ostaneme ešte necelé dva dni, navštívime Ellis Island, Sochu slobody, do jej hlavy sa zmestia sotva traja-štyria ľudia, budovu OSN, Central Park a Dakota House, kde zastrelil Mark Chapman môjho milovaného Johna Lennona, ktorému sme sa neúspešne pokúsili v bratislavskej Dúbravke v roku 1982 odhaliť pamätník, vyvezieme sa výťahom na 102. poschodie Empire State Building a takisto na 107. poschodie Word Trade Center, ktorý má v tom čase už za sebou prvý teroristický bombový útok z roku 1993 a bude stáť už len necelých šesť rokov.
Chcete poznať zvyšok príbehu SME?
Knihu Bol som dlho v SME si môžete objednať v online obchode vydavateľstva Petit Press.
Beata
Balogová
