Klára Kostelná, rodená Mravcová, sa narodila 27. marca 1936 v Hornej Lehote pod Nízkymi Tatrami. Pochádza z evanjelickej rodiny.
Otec Viliam Mravec (1907 – 1972) chodil pracovať na tri zmeny do Železiarní v Podbrezovej. Matka Anna, rod. Vačoková (1912 – 1998), sa starala o chod domácnosti.
Osudy rodiny za druhej svetovej vojny
Do života rodiny zasiahla druhá svetová vojna. V roku 1939 sa narodil Klárin brat Kamil, ale ako tri a pol ročný zomrel na zápal mozgových blán. Bol to veľký zásah pre Kláriných rodičov, ktorí sa z toho ťažko spamätávali. V januári 1944 sa narodila ďalšia dcéra Marcela.
Post Bellum
- je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.
- Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.
- Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
- Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.
Národnú školu začala Klára navštevovať v roku 1942 v Hornej Lehote. „Bola som zvyknutá niekde prísť, pozdraviť sa a zavrieť dvere. Ale teraz som musela zdvihnúť ruku a pozdraviť: ,Na Stráž!‘ A to bol pre mňa problém.“
Klárini príbuzní v Hornej Lehote ukrývali počas vojny židovskú rodinu. Klára ku nim chodila od malička.
„Mali poschodový dom, kde boli dve manzardky a tam ich ukrývali: starú mamu, mladých rodičov a sedemročného chlapca Jančiho. A tá stará mama mi povedala, aby som zohnala pre Jančiho šlabikár, pretože by mal ísť do prvej triedy. Nikomu som to nepovedala, lebo som vedela, že sú to Židia. Raz však niekam zmizli. Ujo bol staviteľ a vybudoval im v doline bunker, kde sa presunuli. Cez zimu im nosil potraviny, a tak ochránil celú rodinu.“
Streľba sa ozývala odvšadiaľ
Najviac spomienok má pamätníčka na Slovenské národné povstanie, ktoré prerušilo jej školskú dochádzku. Pre potreby Povstania otvorili v Podbrezovej sklady potravín. Aj Klárin otec domov doniesol dve vrecia ryže, z ktorých sa potom rozdávalo podľa potreby. Niečo pre partizánov, niečo pre rodinu. Po vypuknutí SNP zavládla hromadná eufória.
Prežila Birkenau aj pochod smrti, v Orbánovi vidí hrozbu Čítajte „Akurát som bola uprostred dediny, keď nastupovali mládenci z Lehoty do nákladného auta. V dedine bolo jedno nákladné auto, mal ho pán Uhrík. A ten jazdil na sanitke, robil šoféra, aj odvážal chlapov do breznianskych kasární.“
Ešte pred tým, než vypuklo povstanie, ich navštívil mamin brat.
„Pýtal sa mamy, ktorá akurát kopala zemiaky, či má ísť k povstaleckej armáde alebo k partizánom. Mama ani hlavu nezdvihla, lebo nevedela čo mu má poradiť. Potom som sa dozvedela, že sa rozhodol ísť k partizánom.
Cez frontu bol doma a keď Červená armáda nemohla vytlačiť Nemcov z našej dediny, tak púšťali zápalné bomby, aj priamo na naše humno. On to išiel uhasiť, no zasiahla ho strela do pleca a zostal ranený. Odviezli ho do nemocnice v Podbrezovej. Nemali už ale lieky a dostal otravu krvi. Chceli mu odrezať ruku. On si však onedlho na to zobral život. Mal 24 rokov.“
Klárin otec, na výzvu Slovenskej národnej rady v septembri 1944, vstúpil do povstaleckej armády. „Veru ani neviem, kedy odišiel a ako sa lúčil. Viem len, že sme sa ho nevedeli dočkať, keď sa mal vrátiť z frontu. Nemci ich hnali od Tisovca. Predpokladali sme, že Nemci obsadia aj našu dedinu.
Väčšina ľudí ušla do hôr. No my sme akurát boli u starej mamy - sestra mala len pol roka, starý otec bol na smrteľnej posteli a mamin brat u partizánov. Otec nakoniec prišiel, oblečený ešte vo vojenskom, zobral sestru na ruky a šli sme hore dedinou, až v jednej kolibe, kde už bolo veľa ľudí, sme strávili noc. Deti so ženami boli dnu, chlapi vonku. Zo všadiaľ sa ozývala strašná streľba.“
S profesorom Náglom (zdroj: Archív pamätníčky)Dedina obsadená Nemcami
Rodina sa ďalej vydala smerom na Žiar nad Hronom, kde boli až do večera. Kvôli nehostinným podmienkam v horách sa ale rozhodli vrátiť domov, kým okolie dediny nezamínujú.
Pomáhala väzňom v Jáchymove. Do jedného sa zaľúbila a vydala sa Čítajte Dedinu však koncom októbra 1944 nakoniec Nemci obsadili. Prišli na motorových vozidlách a po obsadení dediny vyhlásili do rozhlasu, aby sa schovávajúci obyvatelia prihlásili, že ich chcú evidovať. Prihlásilo sa aj jedno židovské dievča, ktoré sa v dedine schovávalo.
„Uverila tomu a išla sa prihlásiť. Okamžite ju vzali dvaja Nemci a išli s ňou preč. A všetkých tých, čo sa prihlásili, hnali dolu dolinou, až ich bola celá železničná stanica v Podbrezovej. Všetci potom zahynuli vo vápenke.“
Spomienky na vojnu sú podľa pamätníčky strašné a generácia, ktorá ju nezažila, si nevie predstaviť hrôzu, ktorú si odnášalo aj civilné obyvateľstvo. Postupujúci front a tvrdé boje ich prinútili, aby sa schovávali aj v pivniciach.
„Bolo to tam hrozné. Dostali sme vši. Smrdelo to od zemiakov aj slamy. Nemali sme sa kde umyť.“
Obyvatelia dediny častokrát pomáhali partizánom. Aj Klárina rodina chovala pre partizánov jednu kravu a počas zimy pomohli a ošetrovali unaveného a premrznutého partizána. Ľudia v dedine držali spolu, napriek rôznym názorom sa nezrádzali.
Tvrdé boje a koniec vojny
Druhá nemecká jednotka, ktorá prišla do dediny na koňoch, bola ubytovaná u Kláriných rodičov. Títo Nemci sa však správali slušne. Dôstojník im viackrát položil na stôl konzervu a s mladým vojakom sa dalo diskutovať napriek tomu, že stále veril, že Nemci majú vo vojne nádej.
Veliteľ gestapa im ponúkol miestnosť, aby sa celá rodina mohla otráviť Čítajte „Keďže bolo stanné právo, nesmeli sme chodiť večer von. No nejako sme sa prekĺzli do susedov, kde nás bolo veľa.
Prišiel aj jeden lužický Srb, čo bol v nemeckej armáde, no mal antinacistické názory. Zapamätala som si, že držal poštovú známku s podobizňou Hitlera, dal ju na petrolejovú lamou a povedal: Takto ho treba spáliť!“
Nemci sa za dedinou opevnili a postupujúcu, v tomto prípade rumunskú, armádu nechceli pustiť ďalej. Veľký strach bol hlavne z kaťuší tzv. Stalinových varhanov, ktoré mali údajne použiť na prielom nemeckej obrany. Boje boli tvrdé, trvali takmer 6 týždňov. Na obávané kaťuše nakoniec nedošlo a nemecký ústup prežila Klára v pivnici rodičovského domu. Koniec vojny bol obrovskou úľavou nielen pre bojujúcich vojakov, ale hlavne pre civilné obyvateľstvo.
„Mnohí boli zranení, mnohí prišli o život, mojej kamarátke utrhlo nohu, ujovi u susedov tiež. Viem, že raz som bola na dvore a v dedine sa začalo strieľať. Reku: Pre pánajána čo sa deje? A voľakto skríkol, že: Koniec vojny! Na tento moment si pamätám.“
Po vojne nebolo v obchodoch nič a zväčša boli zatvorené. Na poliach ostali míny, ktoré boli lákadlom pre malých chlapcov, žiaľ často smrteľným. Veľká pomoc pre obyvateľstvo bola UNRRA. Aj vďaka nej nedošlo k hladomoru a epidémiám.
S vnučkami Evkou a Katkou (zdroj: archív pamätníčky)Život v komunistickom režime
Klára si spomína na posledné slobodné voľby v roku 1946 a na tvrdú volebnú kampaň. Vládu v Československu napokon prebrali vo februári 1948 komunisti. „Nemali sme kde chodiť do školy, lebo škola v Podbrezovej bola zbombardovaná. Keď postavili novú školu, hneď jej dali pravdaže meno Stalinova! Aj list sme písali Stalinovi!“
Bol partizán, jeho úlohou bolo vyhadzovať do vzduchu mosty Čítajte Napriek tomu, že Horná Lehota bola orientovaná skôr komunisticky, kolektivizácia zapôsobila na ľudí negatívne. Realitou tej doby boli aj kádrové posudky a prenasledovanie, hlavne katolíckej cirkvi.
„Moja sesternica chcela ísť na medicínu. Pýtali sa jej, aký názor má na Vojtašáka a na ďalších odsúdených katolíckych biskupov. Ona sa k nim prihlásila, bola presvedčená katolíčka a veru ju neprijali - ani na prvý, ani na druhýkrát.“
Veľké nádeje priniesli 60. roky, hlavne Pražská jar z roku 1968, ktorú však zastavili sovietske vojská.
„Čítali sme Kultúrny život, ja som ho - dá sa povedať - hltala.“
Nasledovala normalizácia, previerky, hrozba straty zamestnania.
„Lámali nás, ale naozaj sme nechceli pripustiť, že súhlasíme so vstupom vojsk. No ale, keď ste nechceli prísť o povolanie ... A aj podpisovať sme museli. Ja som bola z toho tak strašne pobúrená, že som ani nespala. Museli sme sa s tým nejako zmieriť.“
Klára vyštudovala Pedagogickú školu v Banskej Bystrici a odučila 36 rokov v Lieseku, Turčianskych Tepliciach, Banskej Bystrici, ale aj inde. Učiteľstvo považuje za poslanie a vďačné povolanie.
Po novembri 1989
„Cítili sme slobodu, ale aj neistotu. Keď padla vedúca úloha strany, na všetko bol už slobodnejší pohľad. Avšak nie so všetkým, čo nasledovalo, som bola spokojná. Národ sa vzmohol, naučil sa podnikať a prebojovávať. Ale na druhej strane je strašne veľa bezdomovcov a to ma desí.“
Klára hodnotí negatívne hlavne obdobie vlády Vladimíra Mečiara. „Bolo hrozné, čo všetko si dovolil a ako mu to prechádzalo. Veľmi ma bolelo, že ľudia ho volili. A teraz, že volia zase kotlebovcov!“
Verí však v pozitívnu budúcnosť a dúfa, že sa už nezopakuje vojna, hlavne nie v takom meradle, ako bola druhá svetová vojna, ktorej hrôzy ako dieťa zažila.
„Ja si myslím, že historický vývoj ide k lepšiemu a humanistickejšiemu, ale ešte vyvierajú a aj sa objavujú hrozné veci.“
Nádej vkladá predovšetkým do mladej generácie, ktorej odkazuje: „Nech sa vzdeláva a rozvíja všestranne, a to jednak po duševnej, ale aj po telesnej stránke. Nech sa venuje aj manuálnej práci, aj športu a nech sa neodkláňa od kníh, od dobrej literatúry, ktorá človeku veľa dáva.“
V roku 1958 sa Klára vydala za Jozefa Kostelného (1935 – 1985) a mali spolu 2 deti - dcéru Katarínu a syna Ivana. V súčasnosti žije v Banskej Bystrici.
Autor: Roland Valko
Beata
Balogová
