V dobe, keď väčšina Slovákov nedošla ďalej než po tretí chotár, on navštívil zrejme všetky krajiny vtedajšieho sveta.
Bol cestovateľ telom aj dušou a prebrázdil na zemeguli toľko kilometrov, žeby ju šesťkrát obišiel.
Slováci síce migrovali za zárobkom, ale Samko Šikeť bol iný. Preňho bola zmyslom samotná cesta.
Všetko, čo po ňom zostalo, je pár listov, pohľadnica a úmrtný list. No aj to málo dokazuje, že Slovensko má vlastného Marca Pola, dobrodruha, ktorý zažil nevídané – neslýchané, jeho príhody by vystačili na niekoľko románov. Svet sa menil priamo pred jeho očami. A on neváhal a všetko zapisoval.
Nájde sa raz jeho stratený denník a odhalí sa tajomstvo jeho náhlej smrti v Afrike?
Cestuvať, kým nezomrem
„Pozdravujem ťa, môj milý brat! Aj všetku moju rodinu, či ste všetci zdraví? Ja som zdravý ako repa, ktorého zdravia aj vám vinšujem. Čo tam nového u vás? Všade je lepšie tu v novom svete ako v tom starom, rozumejúc, musí sa robiť. Placu je tu dosť. Ja ale som už tvrdú robotu na druhých poručil, ja hladám kade ľahšie, ja som už môj život posvetil, vždy ďalej po svete cestuvať, kým nezomrem.“
Bol to úkaz, aký sa opakoval raz za čas. Na horné Uhry, do mestečka Pukanca, prišiel na konci 19. storočia zavše list z opačnej strany sveta. Doslova.
