Peter Rigo vyrastal od troch rokov v detskom domove v Dobšinej. V osemnástich dostal do rúk doklady, nejaké peniaze, vybavenie a poslali ho do reálneho sveta. Hovorí, že pre dieťa z detského domova je to šok. Nevedel si nájsť prácu, zadlžil sa, nemal z čoho platiť ubytovanie a nemal rodinu, na ktorú by sa obrátil. Po uliciach Bratislavy chodil s plastovou taškou a žobral. Dnes má upratovaciu firmu a podľa vlastných slov sa snaží dlhy postupne splácať.
Vysvetlili vám niekedy vaši rodičia, prečo ste sa dostali do detského domova?
„Bol som tam od troch rokov až do svojej osemnástky. Moja mamka ma tam dala. Nemyslím si, že sa ma chcela zbaviť, len mala rodinné problémy. Otec zrejme pil a dostala sa do situácií, ktoré neboli v poriadku. Po pätnástich rokoch som sa s ňou stretol, ale nevedela mi povedať, prečo to urobila.“
Ste s ňou v kontakte?
„Nie, videl som ju len raz.“
Máte súrodencov?
„Vraj ich mám troch, ale nikdy som ich nevidel.“
Ako si spomínate na detský domov?
„Pamätám si na to, ako ma doň priviezli v sanitke. Boli v nej so mnou tri ďalšie deti. Nie je to pekná spomienka, všetci sme plakali. Bol to moment, na ktorý nezabudnem.
Vychovávateľky aj pani riaditeľka sa o nás starali veľmi dobre. Robili všetko pre to, aby sme sa cítili ako v rodine. Aj keď tam snaha bola, rodina sa nahradiť nedá.
Vyrastal som v detskom domove internátneho typu. Vo výchovnej skupine bolo 18 detí a takéto skupiny boli v domove štyri. Nenakupovali sme si ani nevarili. To sa zmenilo až po tom, keď sa zariadenia zmenili na domovy rodinného typu.
Vychovávateľky sa pri toľkých deťoch nemohli rozkrájať. Nemali sme pocit, že nás nemajú radi, ale nedokázali nám dať pravú rodinu, akú sme chceli. Dnes mám 35 rokov a rodičia mi chýbajú doteraz.“
Ako vyzeral bežný deň v domove?
