V sobotu nadránom sa na dedine nikto nikam neponáhľa. Pod tmavou oblohou oddychuje takmer päťsto duší. Jediné, čo v tom tichu pred úsvitom cítiť, je pokoj. Na jednom dvore je však predsa rušno. Vo svetle lámp sa mihocú tiene postáv. Ani Máša nespí. Odkedy v klietke opustila svoj pohodlný chliev, vie, že sa niečo deje. Niečo zvláštne, nedobré...
„Poď Mášenka, poď, neboj sa, dobre bude,“ presviedča Peter Trubíni Mášu, ale prasa mu - ktovie prečo - neverí. Stotridsaťštyri kilogramov živej váhy sa zaprie všetkými štyrmi nohami a nechce sa pohnúť. „Prasa má toľko rozumu, že by ste neverili,“ dodáva Trubíni a snaží sa aj s pomocníkom tvrdohlavú ošípanú premôcť. „Chyť ju za chvost a ťahaj,“ vydáva pokyny režisér príbehu.
Prasa zúfalo kvičí, ale niet mu pomoci. Na poslednej ceste ho odprevadí iba štekot prebudených dedinských psov.
„Desiaty rok používam elektrinu. Keď sme zabíjali kladivom, sedel som na svini, tá sa metala, krv si nechytil, skrátka celé zle. Teraz je to čistá robota,“ hovorí Trubíni a sused jeho slová ešte zdupľuje. „Keď nebola elektrina, štyria chlapi si na sviňu ľahli, piaty jej mal zasadiť úder, ale sviňa sa urputne bránila, kopala, takže občas sa pre niekoho skončila zabíjačka predčasne. So zlomenou nohou putoval do nemocnice.“
Mášin život sa už ráta iba na sekundy. Nasleduje rýchla smrť a po nej rutinný ťah nožom. Do pripravenej nádoby sa rinie krv. Chytiť krv bolo na zabíjačke vždy dôležité. „Bez krvi si nahratý, zabíjačka je nanič. Čo dáš do kaše? To by sme museli my pustiť po pol litri,“ zasmeje sa gazda. Vydarený úvod treba zapiť.

Zabíjačka fascinuje cudzincov
Zabíjačka, zakáľačka, svinský kar alebo aj kolinje (v Chorvátsku), disznóvágás (v Maďarsku), matanza (v Španielsku) či świniobicie v Poľsku. Kedysi to bola u nás výnimočná spoločenská udalosť, s ktorou sa spájala dokonca ľúbostná mágia. Zabíjačka plnila špajzy dobrotami, ale tiež inšpirovala umelcov. Vyníma sa na jednom z obrazov Josefa Ladu a v jednej zo svojich hier (s príznačným názvom Prasa) využil jej motív aj dramatik, disident a bývalý československý prezident Václav Havel.

Naša zabíjačka fascinuje cudzincov. Allan Stevo, Američan z Chicaga, ktorý na svojom blogu mapuje slovenské zvyky a tradície, venoval zabíjačke rozsiahly text, s názvom 68 bodov o zabití prasaťa.
„Myšlienka dobrovoľne zabiť prasa mi spočiatku pripadala ako brutálnym čin, na ktorom by sa chcel zúčastniť len násilný človek. Prečo sa ho dopustíte, keď si môžete kúpiť mäso zabalené v papieri od miestneho mäsiara? Nakoniec som tento slovenský rituál ocenil. Mnoho obyvateľov Chicaga vidí mäso len ako komoditu v obchode s potravinami. Životný cyklus ošípanej, kvalita mäsa, spôsob, akým sa získalo, ich nezaujímajú. Ale pre mnohých Slovákov (dokonca aj tých z mesta) je to otázka vynaliezavosti a pocitu zodpovednosti za seba a za svoju rodinu. Aj to je Slovensko - spojené s prírodou, spojené so životom a smrťou a spojené s drsnejšou realitou, než akú som poznal, kým som sem prišiel,“ napísal Stevo po tom, čo zažil niekoľko zabíjačiek.
Ľudia hľadajú pokoj
Peter Trubíni z Vrábľov prezývaný Čiták nie je profesionálny mäsiar, ale pokojne ho možno nazvať špecialistom na zabíjačky.
„Od jedenástich rokov som na zabíjačke všetko pozorne sledoval a v štrnástich som už zabíjal sám. Keď som bol mladší, tak som zvládol za deň aj štyri svine. Zabiť, očistiť, vykostiť a na druhý deň som robil výrobky. Vtedy som sa živil iba tým. Ale roky pribúdajú a už toľko nevládzem. Od dvanástich rokov som zvyknutý na ťažkú robotu, na dedine sme nič nedostali na podnose,“ vysvetľuje 35-ročný chlap. A medzitým pracuje s rokmi nadobudnutou rutinou.
Opáli prasa, aby ho zbavil štetín, zároveň ho oškrabuje nožom, obleje ho vodou, znovu ho opáli horákom až do čierna, ochladí vodou a znovu očistí, aby na ňom zostala iba hladká a pružná koža (ktorá sa neskôr pekne oddelí).
„Prasiatko bude biele ako nevesta. Aj nohy treba pekne vykefovať, odstránime paznechty a paprčky môžu ísť do huspeniny. Jedna kamarátka ma prosila, aby som jej uvaril uši. Ide sa za nimi zblázniť. Ale do výrobkov som ich nikdy nedal,“ dušuje sa gazda.

„Keď prídu kamaráti z Bratislavy alebo Rakúska a ochutnajú tlačenku, tak sú zaskočení. Oni poznajú len tlačenku z obchodného reťazca, ale tá sa s domácou nedá porovnať,“ dodá.
Po presnom reze nožom mäsiar vyberie von z prasiatka vnútornosti. Jazyk, pečienka, srdce či pľúca po opláchnutí putujú na varenie do kotlov.